Prechod na navigáciu vodorovná Prechod na navigáciu Hlavné menu
Historický šerm

Články

Ženy a šerm (január 2001)

Budeme sa rozprávať o šerme žien a o ženách v našom žánri. Najčastejšie uplatnenie v šermiarskych skupinách majú ženy také, ako ste práve videli: Mlátenie palicami a ešte sa občas vyskytuje nasadenie žien ako "pážat" v "akože žensky" neobratne pojatom boji na dýky. Vychádza to z troch predpokladov:
1. Po prvé sa ženám dávajú do ruky také zbrane, o ktorých sa nazdávajú, že by si nimi nemali "ublížiť". Je v tom kus pocitu ich podcenenia - akože na iné "nemajú".
2. Po druhé pretrváva názor, že ženy v histórii nešermovali a teda niet čo inscenovať!
3. Muži v skupinách často a-priori odmietajú ženy v skupine, lebo to prináša problémy a preto nestoja ani o nejaké veľké inscenovanie súbojov s nimi.

Chcem otvorene hovoriť o všetkých troch oblastiach použitia žien.
1. bod.
Tá prvá, pokiaľ sa týka palíc a nožov je v poriadku, pokiaľ takéto nasadenie žien neredukuje ich ďalšie použitie len na palice a nože. Jednak preto, že ženy "polosveta" boli naozaj drsné a palica s nožom im patria a jednak spoločenská vrstva žobrákov, vreckárov a podvodníkov bola vo svojom vzťahu k ženám relatívne emancipačne ľahostajná a ženy si v nej museli vydobyť postavenie ako každý druhý.
Celkom pomýlené je však použitie žien ako "pážatá" a ak už, tak určite nie na boj s dýkami. Na rozdiel od noža, ktorý je síce krutý, ale skôr pohyblivý, ako silový - boj s dýkou je chlapská záležitosť toho najhrubšieho kalibru a žena tam nemôže suplovať muža! Inopohlavné páža sa ľahko hanebne prezradí. Podstatné však je, že ak aj žena ako páža vystupuje, je to výnimočnosť a teda určite nenarazí na iné podobné "páža!"
Neznamená to však, že by žena nemohla ako priznaná žena bojovať na dýky. Musí však pritom použiť všetok intelekt a všetku šikovnosť, aby silové prvky v boji eliminovala a nahradila sčasti rýchlostnou ostrosťou, sčasti intelektom a sčasti vysokým stupňom bleskovej bezohľadnosti!
Predsa však by som radšej dal pri inscenovaní do ruky aspoň tesák, alebo ľahký meč, aby sa menej prezrádzala jej telesná konštitúcia.
Nech by však žena bojovala aj ako prezlečený muž, môže jej výkon byť aj vierohodný, aj strhujúci - len si musí byť vedomá toho, že sa nesmie jej ženskosť prezradiť. Nedá sa to však urobiť tak, že by bojovala mužskými prostriedkami. Musí z tých ženských vybrať také, ktoré ju ako ženu neprezradia, ale ostanú pre ňu žensky uskutočniteľné.
Nakoniec by som však chcel podčiarknuť hlavnú myšlienku: Nezáleží na tom, či žena bojuje takou, či onakou zbraňou, dôležité je, aby ňou bojovala primerane svojim danostiam.
A v tom je ten hák:
Palica je predsa dostatočne drsná a chlapská zbraň! V čom si zadá s mečom?
Dýka je predsa dostatočne drsná zbraň! Prečo by teda nemala žena bojovať hoci so sekerou?
Takže zhrňme to:
Tí, čo odsudzujú ženy len do úlohy pážat a pobehajok, dokazujú tým, že ich nevedia primeranejšie využiť. Nie je to defekt ženského pohlavia ako takého, je to defekt nedostatočných inscenátorov a tiež tých žien -šermiarok, ktoré si nevedia samy aktívne nájsť historické vzory a typicky ženské roly s primeranými bojovými postupmi.

2.Bod.
Predstava, že po celý stredovek, alebo dokonca ešte oddávnejška ženy len sedeli a priadli a zbrane rinčali len v rukách mužov, je tiež pritiahnutá za vlasy a svedčí o nevedomosti toho, kto to hlása. Bolo by určite nadsadené, keby sme teraz tvrdili, že historický svet bol obývaný samými Xenami, ale pravda je aj to, že ženy so zbraňou boli síce vzácnosťou, ale zďaleka nie takou neobvyklou, ako si často myslíme. Dôležité je vedieť kedy, kde a v akom prostredí ich hľadať.
Ak by sme začali antikou - a tam naozaj dominantný model ženy bola domáca priadka!- môžeme sa v antickom staroveku oprieť o Amazonky a o Skýtske bojovníčky. V o niečo mladšom Ríme o gladiátorky takisto označované: Amazonae. Po Ríme prichádza čas sťahovania národov (4.stor.)a ajhľa: Ak sa pozrieme na severské ságy (Edda), pieseň o Nibelungoch (Niflungoch), atď., všade tam nachádzame vznešené (a uznávané!) ženy - bojovnice a pritom hovoríme stále o drsných časoch barbarov! Dovolím si len niekoľko citátov:
1. Gudrun zasiahne do boja svojich 2. Brynhild (V preklade Hilda v prilbe)
bratov proti Niflungom:
Hnevom vzplanula Gudrun, Tu dozvedela som sa od brata
šperkami odetá, že z otcovizne nedostanem nič
náhrdelník z hrdla strhla ak ďalej hrdá budem nosiť meč
striebro rozmetá, a v lesklej prilbe rúbať hrdinov.
prstene si z prstov Že moja sláva v nič sa premení
zlostne strháva, ak viacej budem iba na to dbať,
zmierenie, čo chcela aby sa muži chveli predo mnou,
súlad nedáva. než aby lôžko z kvetov svadobných
Tu zasiahla kňažná bez bázne mužovi som dala stlať!
v onen ľúty boj
plášť z pliec odhodila,
tasila meč svoj 3. Brynhild (V skutočnosti Valkýra Sigrdrífa)
a statočnou rukou leží ranená tŕňom spôsobujúcim spánok vo
smrť začala siať: franskej zemi a hrdina Sigurd ju nájde:
pod jej zlostným ostrím Sňal Sigurd hrdinovi prilbu hneď
padol Atla brat: a pod ňou vidí krásnu ženskú tvár:
keď mu jedným švihom Z retiazok pancier telo pokrýva
nohu odťala- akoby oceľ k nemu prirástla.
bez zachvenia ruky I zobral Sigurd ostrý meč svoj Gram
mužov stínala! a mečom oným pára brnenie
Od rána boj zúril od hrdla otvoru až kde je pás.
až do prvej tmy, Tu deva náhle k bdeniu precitá,
osemnásť Niflungov na runy spánku trpko žaluje:
padlo pod mečmi.... To Odin, on ma spánkom potrestal,
za to že Gunnar, dobrý bojovník
pravici mojej v boji podľahol....!
Nie je to inšpirujúce a vzrušujúce?

Stredovek, najmä ten raný, okrem iného aj pod ťarchou kresťanskej morálky naozaj ženám -bojovniciam neprial. U Byzantíncov po vzore moslimov ocitajú sa ženy takmer bokom od verejného diania a do podobného postavenia pasívnych hrdiniek sa dostávajú ženy aj u Frankov a neskôr u Slovanov - i keď známa povesť o dievčenskej vojne hovorí o tom, že model ženy- bojovníčky nebol ani u nás tak celkom cudzí!. A predsa aj z byzantskej oblasti, aj z oblasti moslimskej zachovali sa čriepky pretrvávajúceho obdivu k ženám - bojovniciam, ktorým neupierali ani statočnosť, ani silu a ani bojovú zručnosť. (Viď Rozprávky z Tisíc a jednej noci). Tak trochu je v tom cítiť vplyv staroperzských hrdinských eposov o Rustemovi a Sunchrabovi.
Ako vidíme, ocitli sme sa už na prahu Krížových výprav a dosiaľ sme vždy mali o čom so ženami bojovať. Krížové výpravy, aj preto, že pod ťarchou ideológie boli ženám odopierané, aj pre ich vojnovú špecifickosť nezaznamenali ženské hrdinstvá so zbraňou v ruke, i keď som presvedčený, že sa museli odohrať, pretože niet takého dobýjania mesta- a že ich bolo dobytých počas kruciát!- kde by nebol priestor pre hrdinstvo ľudí, ktorým nebýva obvykle práve hrdinstvo pripisované. Nepriamym dôkazom je nešermiarske hrdinstvo kresťanskej ženy, ktorej dieťa po strašnej porážke kresťanov na hore Hittin bolo nezvestné. Vybrala sa jednoducho sama do tábora víťazov (Čo už samo osebe je hrdinstvo bez konkurencie) a prenikla až pred tvár samotného Salláh-ad-dina. Tu ho žiadala o spravodlivosť, dôvodiac, že zajatci sú jeho korisťou právom víťaza, ale aké práva majú na nevinné dieťa?
Všetci stŕpli, lebo nevedeli ako na túto smelosť, takmer až drzosť zareaguje Salláh-ad -din.
Odpovede sa priamo natískali a to hneď tri:
Odpoveď č.1:Vari nie je jedno, či je to dieťa, alebo iná korisť ? Víťaz berie všetko!
Odpoveď č.2:To dieťa predsa neprišlo samo: ten, kto ho sem doniesol, nesie zodpovednosť!
Odpoveď č.3:Dieťa je potomok kresťana a dobrý moslim nebude predsa podporovať, aby sa neveriaci psi množili!

Sultán - zaťatý bojovník proti kresťanom však so slzami v očiach prikázal, nech ženu prevedú táborom a ak nájde svoje dieťa, nech ju i dieťa privedú pred jeho tvár a s nimi aj bojovníka, ktorý dieťa ukoristil.
Boh chcel, aby sa dieťa našlo. Sultán prikázal, aby ho vrátili žene a bojovník sa ohradil:
Som bojovníkom v svätej vojne - v džiháde - a podieľal som sa na tvojom víťazstve, ó sultán. Kde ostala tvoja spravodlivosť, keď ma oberieš o ovocie víťazstva?

Sultán odvetil zlostne:
V čase, kedy si bral do zajatia to dieťa, určite si nebojoval ani za svätú vec, ani za mňa, ale nechával si iných moslimských hrdinov nastavovať životy za svätú vec. Preto si nezaslúžiš odmenu, ale trest. Ale preto, že je dnes veľký deň víťazstva, odpúšťam ti a aby si neutrpel škodu, kupujem to dieťa od teba a dávam ho jeho matke. Choďte s pokojom - as saláámu aaleikum ua rahmatu Alláh!
Myslíte si, že táto príhoda sa nedá inscenovať šermiarsky? A myslíte, že by to bol priveľký prehrešok proti pravde, keby sme tam kúsok boja dali?
Krížové výpravy drsných bojovníkov kultivovali, pretože sa stretali s oveľa vyspelejšou kultúrou a ktovie, či nie aj preto vzniká obdobie trubadúrov s celou sústavou dvorenia sa žene - dáme.
Je pravda, že z tohto obdobia nemáme záznam o žene bojovnici, a už vôbec nie šermiarke, ale zamysleli ste sa nad jednou vecou, ktorá tiež môže byť príčinou, prečo nie?
Podľa biblie a najmä na základe jej výkladu podľa cirkevných otcov, žena je nádobou hriechu a príčinou nášho vyhnania z raja. Gramotnými letopiscami a zapisovačmi všetkého diania boli mnísi a klerici. Nezdá sa vám, že nie nedostatok faktu, ale skôr neochota o fakte písať spôsobila to, že nám odkazy na ženy v zbroji z toho obdobia chýbajú? Veď akoby mohli ako vzor kresťanského bojového umenia uvádzať príčinu všetkého zla a satanov nástroj - ženu?
Myslím, že dostatočným dôkazom je neskorší príbeh Jany z Arku. Bola to svätica a panna, čiže dvojnásobne imúnna osoba proti obvineniu z čarodejníctva. (Panna = neobcovala s diablom!)
Hneď, ako prišla pred kráľa, bolo úradne preverené aj jej panenstvo, aj cirkevná čistota jej poslania. Voči cirkvi teda bola evidentne zaštítená. Navyše, hoci bojovala v prvých radoch vojska, nevztiahla na nikoho ruku, údery len odvracala! Ako hovorím, svätica! Dozvedáme sa však pre nás dôležité podrobnosti:
Aby mohla vykonať svoje poslanie, zriekla sa ženských šiat a bojovala v nohaviciach. Keďže vtedy ženy nenosili spodnú bielizeň (čiastočne nebola známa a čiastočne sa pokladala za neprístojnosť. V 16. Storočí napríklad sily nohavičky len neviestky a ak si počestná žena obliekla nohavice, pravda ak sa jej to dalo dokázať, bol tu dostatočný súdny dôvod na rozlúčenie manželstva od stola a od lôžka.) nemohla sa v sukni "naholo" cítiť bezpečná proti znásilneniu - akože aj také pokusy nakoniec nastali a nohavice jej nielen umožnili pohyblivejšiu obranu, ale aj väčšiu nedobytnosť toho, čo chránili.
Takže máme prvý konkrétny dôkaz, ako si ženu- bojovníčku v čase gotiky môžeme predstaviť - v mužskom odeve, ale je to priznaná žena. Vo Vaucouleurs dostala Jana meč a drôtenú košeľu na cestu ku kráľovi, kráľov ľavoboček Dunois jej neskôr daroval platovú zbroj, v ktorej kráčala na korunovácii Karola VII a je niekoľko obrazových, či textových zmienok, že bojovala v zbroji.
Takže nebol to pre ženu až taký handicap, byť bojovníčkou, zakovanou v plechu!
Ono obliekanie mužských šiat jej ale nakoniec zlomilo krk.
Biskup Cauchon (pozoruhodné, nie? Cauchon sa foneticky číta rovnako ako cochon a cochon je sviňa.) ju z nedostaku iných previnení kvôli neprístojnosti nosenia mužských šiat obžaloval z nevhodného správania, doplietol ju a nakoniec mu padla do pasce aj v iných, závažnejších obvineniach, ktorým dovtedy odolávala. (Upálená 24.5.1431).
Zdá sa vám, že hovorím od veci? Hneď prídeme k tomu podstatnému.
Ako mohol obviniť Janu z neprístojnosti a neobvyklosti takého odevu, keď v samotnom vojsku Jany bola ďalšia taká žena - a možno nie jedna!
Ako o tom vieme?
Niekoľko rokov po svojej smrti sa Jana zrazu objavila na kráľovskom dvore. Kráľ, Dunois, Janini spolubojovníci, dokonca Janini bratia - tí všetci sa mohli presvedčiť, že Jana je pravá a že z toho, ako pozná každý detail ich spoločných bojov vyplýva, že ani nie je možná pochybnosť. Nezmenilo sa ani jej panenské správanie. Nejako sa skrátka zachránila!
Len maršálek Francie, Julien de Retz, ktorý vraj bol do Jany zaľúbený, špehoval ju škárou pri vyzliekaní a zdesený videl na jej bruchu tehotenské jazvy! Musela teda rodiť, alebo aspoň dosiahnuť vysoký stupeň gravidity. Lenže o tom, že Jana bola ešte nedávno pri procese pannou, niet pochyby. Ak by ňou totiž nebola, biskup by ju nemusel zložito usvedčovať - bolo by to rovné najmenej priznaniu z podvodu. Pravá Jana však bola aj človekom veľmi úprimným. Určite by sa naďalej nevydávala za pannu, ak by ňou medzičasom prestala byť!
Samozrejme na domnelú pannu Janu udreli, samozrejme sa priznala a ukázalo sa - a teraz sa držte!- že to bola talianska dobrodružka a žoldnierka - áno žoldnierka! Bojovala pod velením Jany v mužskom prevleku po celý čas a tak vedela všetko o Jane a o bitkách a naučila sa napodobniť každé jej gesto. Už počas bojov si ju pre nápadnú podobu doberali a po Janinej smrti sa rozhodla, že z toho niečo vyťaží.
Takže ako? Nebola bojujúcou ženou len Jana? Existovali už vtedy ženy - žoldnierky? Akiste áno, keď taká skutočnosť po odhalení podvodu nikoho neohúrila a neviedli proti nej ešte monštruóznejší proces, ako proti Jane. Bola predsa evidentná podvodníčka, navyše neviazaného života, na rozdiel od Jany zabila dvoch ľudí, aj keď len nepriateľov, a jej prevlek nebol diktovaný praktickými potrebami vodkyne oslobodzovacieho boja, ale bol motivovaný neoprávneným ziskom!
Ale nemusíme chodiť až do Francúzska, aby sme našli aktívne ženy, ktorým narábanie so zbraňami nebolo cudzie. Čo taká Agnes von Kuehenring, rakúska šľachtičná, milenka českého kráľa Přemysla Otakara II.? Na českom dvore jej hovorili Palcéřík, podľa účesu, strihaného "na palcéř", akým sa strihali pážatá. Zlé jazyky hovoria, že s týmto účesom a v mužskom prevleku sa dostala až ku kráľovi a ten si ju obľúbil okrem iného pre jej "chlapčenstvo", pretože už doma sa v detstve liepala po stromoch, šermovala a jazdila a aj vďaka týmto schopnostiam našla cestu k srdcu "zlatého a železného" kráľa!(Kráľom 1253-1278).
Alebo Anna Svídnická, jedna z manželiek Karola IV., aktérka hry Noc na Karlštejně? Vraj sa dokonca vyrovnala chlapom v zápase! (Karol kráľom 1346-1378)
A tak by sme mohli poračovať ďalej, lenže asi by sme nenarazili na priamu zmienku, že spomínané ženy boly šermiarky. Nedajme sa však mýliť! V tom čase nenatrafíte ani na zmienku, že nejaký muž je šermiar, alebo ak, tak výnimočne! Je to preto, že pojem šerm sa ešte len tvoril a keď bol niekto znamenitý rytier, už v tom bolo obsiahnuté do istej miery aj označenie, že je šermiar. Jediný evidentný priamy dôkaz šermujúcej ženy nachádzame v obraze Božieho súdu u šermiarskeho majstra Hansa Talhoffera (Kódex 1467)- a ajhľa, keď sa pozrieme do zákonníka Sachsenspiegel, zistíme, že sa nejedná o ojedinelý úlet šermiarskeho majstra, ale o zákonný postup, zakotvený v Magdeburskom i Norimberskom práve, ktorý pojednáva o súbojoch mužov a žien!

Pritom vieme, že ako náhle je nejaký jav zachytený v zákone, je to dôkaz, že opatrenie prijaté zákonom je riešením nejakej skutočnosti, ktorá v živote jestvuje. Inými slovami: najprv je tu skutočnosť a až potom tú skutočnosť zákon rieši. Takže súboje medzi mužmi a ženami boli skutočnosťou najmenej od 13. storočia a ja sa nazdávam, že zákonník len kodifikoval staršiu prax zvykového práva. (Poznámka: viď na konci - žeravá novinka!)

Takže sa nám tie ženy - šermiarky množia! Ale poďme ďalej!
Koniec 15. a začiatok 16.storočia je v tejto veci už zdieľanejší a zrazu poznáme celú plejádu žien - bojovníc aj podľa mena a sem- tam sa na ne už vzťahuje aj konkrétne označenie "šermiarky"!
Čo však je zaujímavé, sú to ženy z najrôznejších prostredí!
V Taliansku to bola napríklad grófka Júlia Gonzagová (za vydata Colonnová z Fondi)rodená z Pesara (Sídlo mantovských Gonzagovcov), ktorá sa nahá na koni s mečom v ruke prebila cez janičiarov Chaireddina Barbarossu, ktorí sa vylodili, aby ju získali pre sultánov hárem! Nečudo, veď bola často označovaná za najkrajšiu ženu celého kresťanstva!
(Pikantné je, že jej brat bol nemenej známy taliansky hrdina s prezývkou Rodomonte, čo znamená čosi, ako "Valibuk", silák, ale aj chvastúň. Bol taký slávny, že prešiel aj do ľudovej slovesnosti a jeho príbehy sa hrajú napríklad aj v tradičnom sicílskom marionettovom bábkovom divadle.)
Ďalšia neohrozená bojovníčka Grófka Caterina Sforzová udatne bránila svoj hrad Forli pred pápežovým synom Cesarem Borgiom a keď sa vyhrážal, že pred jej očami dá popraviť jej syna, ak hrad nevydá, rozkročila sa na hradbe a zodvihnúc sukne ukázaka mu "zariadenie", z ktorého môže mať synov koľko len bude chcieť! Zlé jazyky hovoria, že sa Cesare po dobytí hradu s ňou zavrel na noc a deň do veže, aby vyskúšal, či by jej jedného syna nemohol hneď vynahradiť! A nemal pritom určite na mysli, že by ho napríklad adoptovala!
V Španielsku bola žatva ešte úrodnejšia. Len v jedinom spise - pamätiach Bernala Díaza, prostého vojaka z Cortésovej výpravy dobyť Mexiko - sa spomína celá plejáda udatných vojačok, ktoré bojovali v prvých šíkoch a po boji sa oddávali láske s vojakmi, ktorí zatúžili pripomenúť si po všetkých tých Indiánkach, ako chutí biela žena! Zo všetkých vyzdvihnem Doňu Inéz, podľa svedectva prostého vojaka Díaza najlepšiu rytiersku jazdkyňu Cortésovej výpravy. Bojovala po jeho boku vo všetkých strašných bojoch a ju spolu s Alvaradom si vybral na najšialenejší obchvat obrovského indiánskeho vojska v zúfalej bitke po "Noche triste", čiže "trpkej noci". v ktorom sa títo traja prebojovali cez tisíce Indiánov až do ich stredu. Tam Cortés osobne zabil indiánskeho náčelníka-kazika, čo rozhodlo boj.

Na vrchole teraz už priamo a menovite šermiarskej slávy v Španielsku stojí však Anna de Silva y de Mendoza, vojvodkyňa z Eboli. Bola uznávaná medzi madridskými šermiarmi ako majsterka v narábaní mečom a na jednom oku nosila čipkovanú čiernu pásku, pretože pri šerme prišla o oko. Pikantné je, že poznáme niekoľko jej aktov, pretože slávny Tizian ju niekoľko krát portrétoval nahú pre jej milenca - kráľa Filipa II. Španielskeho. Dokonca modelom na jeden z jeho najslávnejších obrazov - Danae - je práve ona, hoci na aktoch vždy taktne namaľovaná s obomi očami.
Samostatnou kapitolou ženského šermu boli obdobia veľkých vojen. Už raz sme sa zaoberali ovocím takého bojového prostredia z obdobia storočnej vojny( 1337-1453), ktorú ukončila Jana z Arku. Podobnou storočnou vojnou bolo obšťastnené Nizozemsko vo vojne proti Španielskemu útlaku (1566 -1648.) a stredná Európa tridsaťročnou vojnou (1618 -1648). Počas týchto veľkopopretí ľudskosti sa odohralo nepreberné množstvo ženských bojových hrdinstiev, ale aj zverstiev. Z tých prvých by som pripomenul obliehanie Leidenu Španielmi v r. 1574.V občianskej domobrane dominovala 50 ročná vdova Katarína, ktorá s fajkou v ústach a pištoľami za pásom chodila po hradbách a zapájala sa do boja vždy tam, kde išlo do tuhého, až kým Španielov nezahnali.
Z tých zverstiev spomeniem len gheusské ženy na dunách pri Brede. Zaskočili španielsku patrolu a keď odchádzali, na pikách, alebo len zahrotených paliciach hrdo niesli napichnuté španielske prirodzenia.
Anglicko nezaostávalo za ostatnými krajinami ani v kvalite, ani v kvantite: Bloody Mary!
Poviete si - to je koktejl! Áno, je - ale nazvaný podľa slávnej šermiarky s prezývkou "Krvavá Mary", podobne ako kráľovna Mária Krvavá. Ako vieme, že koktejl sa nevolá podľa kráľovnej?
Angličtina, tak ako Slovenčina, presne rozlišuje slovné spojenia Krvavá Mary - Bloody Mary a Mária Krvavá - Mary the Bloody. (Viď : Viliam - Dobyvateľ= William the Conquerror, Jack Rozparovač - Jack the Ripper, ale Dlhý John Silver - Long John Silver ) No a kto že to bola tá Krvavá Mária?
Bola to žena z polosveta za čias Shakespeara, ktorej inkognito sa nepodarilo zistiť a ktorá ktovie pre akú príčinu vyvolávala rozbroje s chlapmi, najčastejšie s veľkohubými násilníkmi. Vždy ich vyprovokovala na súboje a bez milosti ich brilantným šermovaním zabíjala. Odrazu, tak ako sa objavila, tak zmizla z Londýnskych ulíc, takže je na nás, či budeme predpokladať, že sa vydala, alebo že ju niekto predsa v šerme porazil, alebo - a to sa traduje ako najrozšírenejšia hypotéza, že zahynula za veľkej morovej rany v Londýne v r.1603. Nie bez istej logiky ju niektorí autori stotožňujú s Mary-mešcorezkou, zlodejkou a výtržníčkou, ktorá tiež narábala kordom ako chlap, žuvala tabak a kliala. Tá však nebola neznáma. Volala sa Mary Frithová a stala sa ešte za života hlavnou postavou divadelnej hry Thomasa Dekkera a Johna Middeltona "Chlapácka dievka".

Dokonca sa istý čas predpokladalo, že v tejto hre hosťovsky vystúpi - ale na veľké sklamanie tulákov, prístavných povaľačov a iných výtržníkov sa tak nestalo.
Ale pozor, v Anglicku šerm nebol tak celkom od veci ani pre ženy z lepšej spoločnosti a to vďaka aj kráľovnej Alžbete. Zachoval sa obraz : Alžbeta na ceste do Blackfriars. Čo to bolo
Blackfriars? Slovo znamená Čierni Bratia - ľudovo povedané U Kapucínov! A čo bolo u Kapucínov? Šermiareň majstrov Rocca a Saviola, talianskych šermiarskych majstrov!!! Načo ta asi kráľovná šla, ak to bolo také závažné, že to dvorný maliar zaznamenal? Aha, črtá sa nám návšteva šermiarne a hodina šermu!!!
Pravda, v tom istom objekte z druhej strany bolo Shakespearovo divadlo a Alžbeta bola veľkou milovníčkou umenia. Ale talianska šermiareň bola v tom čase v Londýne posledným výkrikom módy čo do prepychu a dobrého vkusu. Dá sa veriť, že by si takú vec Alžbeta nechala ujsť? Sotva.
Pravda, nejaké veľké erupcie šermiarstva by som u Alžbety nepredpokladal, lebo by to bolo už skôr zarezonovalo v historickej literatúre - máloktorý panovník má taký zmapovaný život ako práve Alžbeta!
Zato u obyčajných, neurodzených Angličaniek to už ani zďaleka nebola len hra na šerm. Tie "najostrejšie" boli pirátky Anne Boney a Mary Readová o jedenapol storočia neskôr. Povráva sa, že na ich lodiach bolo peklo medzi chlapmi, lebo chodili pred bojom nahé po palube, aby ukázali, čo čaká toho, kto sa v boji najviac vyznamená! Ktovie, či tomu môžeme veriť- veď Mary bola úprimne zamilovaná do kapitána Rackhama, ktorému hovorili Calico-Jack! Vie sa však, že osobné súboje s chlapmi vybojúvali tak kordami, ako námorníckymi šabľami a to v mužskom námorníckom odeve. Nezabudli pravda dobre rozopnúť košele, takže ich protivníci boli prinajmenšom zmätení pohľadom, ktorý sa im ponúkal a dá sa predpokladať, že zomierali (tí chlapi pochopiteľne) už čiastočne "tvrdí" skôr, než nastal "rigor mortis".
Obe tieto "dámičky" skončili pred súdom v St.Jago de la Vega na Jamaike a boli 16.11.1720 spolu so svojimi kumpánmi odsúdené na obesenie, ale keďže boli obe tehotné, (ako inak pri takých udatných posádkach, ktoré nemali o antikoncepcii ani tušenie!) čakalo sa v súlade s právnymi normami, kým porodia, čo jedna využila na útek a druhá na smrť od tropickej horúčky.
A tak by sme mohli pokračovať ďalej, ale zastavím sa len pri rytierovi D,Éon. Spýtate sa, že čo má ten pán so ženským šermom? No všetko. Neviem, či by som ho mal oslovovať Monsieur, alebo Madamme. Budem radšej hovoriť TO. Takže TO vystupovalo časť života ako muž a časť života ako žena. TO bolo francúzskym kráľovským špiónom v Anglii, Prusku, Poľsku a Rusku a zvyšok života TO dožívalo ako emigrantka v Anglii. Francúzska revolúcia rozhýbala nevídaným spôsobom ustálené náhľady na spoločenský styk ľudí rôznych rás, či stavov a po Európe ako senzácia obchádzal fenomenálny šermiar z Jamaiky, mulat Saint-Georges. Porážal tých najlepších šermiarov a keď prišiel do Londýna, usporiadala anglická šľachta v Carletonhouse šermiarsky turnaj, do ktorého boli nominovaní najlepší šermiari Anglicka. St.Georges ich hravo deklasoval a v súbojoch na 5 zásahov zvíťazil bez toho, že by sa ho niekto z Angličanov čo i len dotkol kordom. Hoci sú Angličania športovci, toto znášali ťažko! A vtedy z davu vystúpilo TO- momentálne v podobe starenky, pretože TO už malo 59 rokov! Vyzvalo St.Georgesa, ktorý samozrejme nemohol odmietnuť a teda nastúpili do nerovného zápasu:
Na jednej strane atletický Mulat vo veku dokonalého bojovníka, ovenčený nespočetnými vavrínmi, na druhej strane 59 ročné vetché a chudučké TO.
Lenže TO jedenásťkrát zasiahlo mulata v takom prívale útokov, že korunný princ, ktorý bol rozhodcom, nestíhal počítať zásahy!
Nadšení rehabilitovaní Angličania (mysleli si, že je to ich krajanka!) vyniesli TO na rukách do ulíc a sám princ obchádzal dav s klobúkom, do ktorého sa zozbieralo v prospech tejto pomyselnej dámy 465 Libier! Tajomstvo pohlavia si TO zobralo do hrobu, pretože v poslednej vôli si TO vyhradilo, že jeho pohlavie ostane utajené.(Casanova vo svojich Pamätiach uvádza, že jediný, kto poznal pravé pohlavie nášho TO, bol francúzsky kráľ Ľudovít XV., inak riadny sukničkár!)
Stačilo o ženách? Jaj, chápem!
Spýtate sa : a čo u nás? Boli azda naše ženy menej odvážne a schopné? Mali azda menej príležitostí? Kdeže!
Keď len zoberieme Máriu Séčiovú, takzvanú Muránsku Venušu, alebo Máriu Zrínsku, matku Fraňa Rákociho, ktoré obe udatne bojovali so šabľami v ruke na hradbách svojich hradov a obe zhodou okolností nie proti Turkom, ale proti cisárskym, bude toho dosť. Ale ak k tomu pridáme slávne bojovníčky a neváham povedať šermiarky zo slovenských povestí o hradoch, vyjde nám z toho bohatý výber žien - bojovníčok a dostatočne rozsiahla látka na spracovanie.

Takže hľadať, čítať, objavovať!
 

Peter Koza


 

webygroup

dnes je: 15.12.2018

meniny má: Ivica

podrobný kalendár

Za obsah zodpovedá
Markepee, s.r.o.


912146

Úvodná stránka