Prechod na navigáciu vodorovná Prechod na navigáciu Hlavné menu
Historický šerm

Články

Prvé palné zbrane (január 1998)

    Je dávno známou pravdou, že z jedného vynálezu sa rodí druhý. Keby nebol existoval pušný prach, nebolo by svetlo sveta uzrela ani palná zbraň. Ako a odkiaľ sa dostal pušný prach do Európy je vlastne doteraz nejasné. Panujú tu dva názory:

prvý je taký, že pušný prach vynašli Číňania a tajomstvo jeho výroby k nám do Európy priniesli Arabi.

druhý je taký, že ho objavil nejaký európsky alchymista, ktorý jeho výrobu rozšíril po Európe.

No celú pravdu ako to vlastne bolo, sa už asi nikdy nedozvieme. Veď ani o tom, kto a kedy vynašiel prvú zbraň v ktorej sa na vystrelenie strely použil pušný prach, čiže prvú palnú zbraň, nemáme písomné ani materiálne pamiatky.

Na vyobrazeniach kroník zo 14. storočia sa už stretávame aj s prvými ručnými palnými zbraňami. Vznikli postupným vývojom z diel. Účinky pušného prachu najmä spočiatku určovali formu zariadení, v ktorých sa používal. Jednoducho: veľké zlo bolo potrebné uzavrieť do veľkej rúry! Preto sa iba postupne, v tesnej spätosti kovov, zrodili prvé primitívne pušky.

Boli to na jednej strane uzavreté železné alebo bronzové rúry. Mali zápalný kanálik, ktorý spájal prachovú náplň s mištičkovitou priehlbinou na povrchu – panvičkou. Nabíjala sa spredu tak, ako väčšina ručných palných zbraní vyrobených do začiatku 19. storočia. Pušný prach sa najprv nasypal do hlavne, pomocou nabijaka sa utesnil kamennou, neskôr mosadznou, železnou alebo olovenou strelou, menšia časť prachu sa potom nasypala do panvičky. Aby sa so zbraňami pri streľbe lepšie narábalo, upevňovali sa na drevené tyčové držadlo, ktoré strelec držal pri boku, pod pazuchou, prípadne si ho opieral o hruď. Prachová náplň sa odparovala tak, že sa rozžeravený drôt alebo horiaca trieska priložila k prachu na panvičke. Strelec sa, prirodzene, obrátil smerom k cieľu, ale o cielení nemohlo byť ani reči, pretože krátko pred výstrelom sa musel sústrediť na zapálenie prachu. Zacieliť mohol strelec iba vtedy, ak mal pomocníka na zapaľovanie.

Takmer sto rokov trval spor medzi najväčšími múzeami sveta o tom, kto má vo svojich zbierkach najstaršiu ručnú zbraň. V roku 1861 sa pri dedinke Loshult vo Švédsku našla bronzová hlaveň. Vážila 9 kg a merala 300 mm. Hladký vývrt kalibru 36 mm bol dlhý 270 mm. Nikto o ňu neprejavil väčší záujem, a tak putovala do Statens historickému múzeu v Štokholme, kde je dodnes.

Prvý sa začal zaujímať o jej vek a pôvod bádateľ Jakobson a v roku 1942 určil, že zbraň pochádza z prvej polovice 14. storočia.

Vzápätí sa kolektív významných odborníkov podujal zistiť pôvod zbrane. Po náročnej práci, pri ktorej pomocou najmodernejších techník podrobili hlaveň mnohorakým skúškam, uverejnili prekvapujúce zistenie: bronz hlavne pochádza z baní Slovenského Rudohoria ! V správe sa síce uvádza iba pôvod materiálu, a nie miesto odlievania, ale keď prihliadneme na svetový význam stredoslovenskej medi i na to, že v rannou stredoveku sa na Slovensku uprednostňovalo hutníctvo farebných kovov, môžeme predpokladať, že najstaršiu zachovanú ručnú palnú zbraň vyrobili u nás.

Výrobu týchto zbraní určitý čas ovplyvňovali vžité postupy z výroby diel. Krátke hlavne sa odlievali z mosadze alebo bronzu, alebo boli vykované z jedného kusu železa. Mali hladký vývrt veľkého kalibru a nábojovú komoru menšiu ako vnútorný priemer hlavne. Pažbu ešte pušky nemali, iba tyčové držadlo z kovu. Hák pri ústí hlavne, ktorý sa pri streľbe zakliesnil do opory (napr. do múru hradieb), tlmil spätný náraz. Od tohto háku vzniklo aj meno tejto zbrane – hákovnica.
Strely do hákovníc, podobne ako do vtedajších diel, boli kamenné, pravda oveľa menšie. Najstaršia puška tohto druhu sa našla v roku 1849 na nemeckom hrade Tannenberg, ktorý bol v 14. storočí obávaným sídlom lúpežných rytierov. V roku 1399 dobyla Tannenberg trestná výprava. Aby zabránila lúpežným rytierom hrad znova osídliť, zrovnala ho so zemou. Podľa tejto udalosti sa určil približný vek nájdenej pušky.

Ručné palné zbrane sa hromadnejšie začali používať až v 15. storočí. Možno ich rozdeliť na dva základné typy. Prvý s krátkou hlavňou a veľkým vývrtom sme už spomenuli. Druhý typ je charakteristický dlhou hlavňou a malým vývrtom. Zmenšená obmena tohto typu upevnená na drevenom držadle, dalo by sa povedať prapredok pištole, bola rozšírená počas husitských vojen pod názvom „pistola“. Výroba pistolí (píšťal) bola jednoduchá a lacná. Mohol ich vyrobiť každý zručnejší kováč. Jan Žižka prvý docenil prednosti palných zbraní a jeho vojsko ich úspešne použilo. Husitský strelci veľmi účinne strieľali z viacerých zbraní naraz. Sústredená paľba píšťal a diel bola úplne novou bojovou stratégiou, ktorá križiacke vojská desila a hnala na ústup.

Okrem týchto zbraní sa v písomných pamiatkach z konca 14. storočia stretávame s vyobrazeniami zvláštnych viachlavňových vojenských zbraní, ktoré podľa usporiadania hlavní dostali priliehavý názov – organové pušky alebo organy smrti. Prvé vyobrazenie organovej pušky je v zbierke starých rukopisov nazývanej Codex Germanicus. Sú to zbrane s dvoma až šesťdesiatimi hlavňami uloženými vo zväzku alebo v rade. Podobné kresby nachádzame aj medzi náčrtmi Leonarda da Vinci v diele Codex Atlanticos a v nedávno nájdených rukopisoch v Madride. Prvé organové pušky poznáme teda z vyobrazení, no samotné zbrane už zničil zub času.

V 17. storočí boli organovými puškami vyzbrojení vojaci viacerých armád. Rakúska a saská armáda používala organové pušky – zadovky. Každá hlaveň zbrane mala v zadnej časti otvor, do ktorého sa vkladalo valcovité puzdro obsahujúce prachovú náplň a strelu. Streľba z týchto komorových zadoviek sa podstatne zrýchlila, pretože odpadlo zdĺhavé a nepohodlné nabíjanie spredu.

Organové pušky prežili celý vývoj palných zbraní takmer bez zmeny. Ich princíp použili konštruktéri pri niektorých pištoliach a guľometoch v 19. storočí i pri dnešných automatických zbraniach.

Z píšťal a hákovníc sa v 15. a 16. storočí vyvinuli prvé skutočné zbrane, ktoré už mali pažbu a krátku hrubú hlaveň nahradila dlhšia a štíhlejšia, čím sa lepšie využila prachová náplň a zväčšil sa dostrel. Najzásadnejšie zmeny však nastali v zapaľovaní. Na zapálenie prachu v panvičke sa začal používať tlejúci povrazec napustený octanom hlinitým – lunta. A tak sa v polovici 15. storočia objavila prvá luntová zámka. Pôvodne to bol iba držiak lunty pohybujúci sa okolo osi v strede. V hornej časti bola upevnená lunta, spodná slúžila ako spúšť. Toto jednoduché zariadenie sa za niekoľko desaťročí podstatne zlepšilo. Asi v roku 1495 sa objavila luntová zámka. Skladala sa z držiaka lunty a zo spúšťovej páky, ktorú udržiavalo v základnej polohe pero. Tlakom na páku, ktorá vyčnievala z pažby, sa držiak s tlejúcou luntou sklopil k panvičke, zapálil prach a zbraň vystrelila. Keď sa páka uvoľnila, lunta sa opäť vrátila do pôvodnej polohy. Týmto zlepšením sa presunul zápalný kanálik na pravý bok hlavne a z panvičky sa stala samotná súčiastka. Na hlavniach sa objavili prvé mieridlá a strelec sa mohol pri streľbe sústrediť i na mierenie.

Pušky vybavené luntovou zámkou a mieridlami sa všeobecne nazývajú mušketami. Boli to ťažké zbrane dlhé 1350 mm s hlavňami, kalibru 18 – 20 mm. Pretože boli ťažké a dlhé, musel strelec pri streľbe podopierať hlaveň vidlicou. Dostrel muškety bol asi 225 metrov.

Mušketa mala niekoľko nevýhod. Vo vetre a v daždi sa prakticky nedala použiť. Lunta musela byť stále zapálená a to najmä v noci prezrádzalo stanovište strelca. Preto sa zbrane s luntovou zámkou nehodili ani na lov. Okrem toho bol strelec – mušketier malým pohybujúcim sa skladiskom pušného prachu. Niesol ho asi pol kila spolu s tlejúcou luntou, čo bolo dosť nebezpečné. Navzdory tomu, akiste preto, že výrobná cena muškiet bola nízka, táto zbraň sa udržala v armádach až do konca 17. storočia. V Ázii, najmä v Číne a v Japonsku sa muškety bežne používali ešte v 20. storočí.


Spracoval: Doktor František Augustínsky – princeznička

SHŠ Flauros Košice


 

webygroup

dnes je: 15.12.2018

meniny má: Ivica

podrobný kalendár

Za obsah zodpovedá
Markepee, s.r.o.


912107

Úvodná stránka