Prechod na navigáciu vodorovná Prechod na navigáciu Hlavné menu
Historický šerm

Články

O zabíjaní (január 2000)

Moje cesty po krajoch českých, ako aj návšteva vystúpení SHŠ u nás doma na Slovensku ma priviedla k poznaniu, že väčšina skupín nemá prepracované zabíjanie a že táto chyba výrazne znižuje úroveň daného predstavenia, ako aj snahu šermiarov o čo najreálnejšie zobrazenie šermiarskych duelov. Pritom pár jednoduchých fínt by diváka presvedčilo o tom, že aktéri skutočne zomierajú, prinajmenšom by ich nepresviedčalo o opaku. Je nám všetkým dostatočne známe, že pri všetkej agresivite a hranej nenávisti jedného účastníka duelu k druhému, sa v skutočnosti nezabíjame, ale zabitie len „hráme“. Je teda chybou, keď sa zabitie dostatočne neprepracuje a nezahrá. S mojím partnerom sme venovali záveru každého duelu tak veľkú pozornosť, že sme si navzájom dokonca kontrolovali grimasy bolesti a pohyby tela pri vypúšťaní duše. Rozhodne to nepovažujem za stratený čas.
Ale k jednotlivým fintám: osvedčilo sa nám vymyslieť záverečnú sekvenciu, vedúcu k smrteľnému zraneniu, čo najkratšiu a najjednoduchšiu. Po jednoduchom, väčšinou jedno alebo dvojakciovom útoku prebrať a zabiť. Túto sekvenciu odporúčam dlhým opakovaním vštepiť do podvedomia. Tým sa dosiahne dvojakého efektu. Pri jednoduchej a krátkej akcii sa väčšinou nezamotáte, takže samotné finále je ďaleko čistejšie a bezpečnejšie a vy ho môžete koncentrovanejšie zobraziť. Za druhé - je to veľmi výhodné v prípade, že jeden z partnerov dostane tzv. okno a vy sa nemôžete ani za svet trafiť a celý nacvičený súboj sa mení na zmätené pobiehanie a mávanie zbraňou. Pravdepodobne to už každý zažil a dá mi za pravdu, že nie je nič lepšie, ako si dať znamenie a čo najrýchlejšie celú záležitosť ukončiť. Ďalšia jednoduchá finta spočíva v tom, že si môžem už počas nácviku vybrať a natrénovať postavenie, kedy takpovediac nie je nič vidieť. Je ďaleko efektnejšie, keď zbraň krásnym švihom prereže protivníkovi brucho a ten sa zvalí dopredu, ak pritom stojí k divákom chrbtom, než keby k nim bol natočený bokom, prípadne čelom. Tu platí aj pravidlo neukazovať zranenie. Nepresvedčíte diváka o tom, že ste mŕtvy, keď po krásnom reze padnete hore bruchom a vaša košeľa alebo plechy sa skvú nepoškvrnenou čistotou. Navyše, po náročnom fyzickom výkone sa vám bude pravdepodobne vzdúvať hore a dole jak kováčske mechy. To sa samozrejme nedá odstrániť ani v prípade, že na ňom ležíte. Ale dá sa to aspoň šikovným podstrčením ruky pod telo, prípadne tým, že ležíte v stabilizovanej polohe na poloboku výrazne znížiť. Ak už zranenie musíme robiť smerom k divákovi, je dobré ho aspoň maximálne zakryť a to ako priložením rúk na ranu, čo je navyše celkom prirodzené, tak trebárs hlbokým predklonom. O ňom ešte bude reč.
Je tiež chybou, keď po zranení, ktoré nie je smrteľné, prípadne po tvrdom údere sa málo alebo vôbec nezahrá otrasenie, prípadne bolesť. Pri tom nie je nič jednoduchšie, než súpera po takom otrase iba pomaly dobíjať a čakať, kedy mu dôjdu sily. Je dôležité, aby si sám ranený svoju ranu uvedomoval. Je divné, ak súperovi porežem nohu, on povie au a bojuje ďalej akoby sa nechumelilo. V prípade, že si ranu až na okamihy zúfalého vypätia jednou rukou nebude držať, bolo by aspoň na mieste, keby chvíľku kríval a vliekol nohu za sebou. Ďalšia vec, na ktorú treba dbať hlavne pri kratších alebo dlhších scénkach a divadelných kusoch, je spôsob odstraňovania mŕtvol. Ak je niekto zabitý a po troch sekundách vstane a odoberie sa do zákulisia, je celá ilúzia fuč. Mŕtvoly treba nechať ležať na scéne až dokonca, prípadne odniesť. Dobre trénovaný chalan to hravo dokáže.
To by boli všeobecné zásady, teraz k špecifikám jednotlivých období.
Nie je pochýb o tom, že zabitie mečom bude iné ako zabitie kordom, prípadne športovou čepeľou. Až do polovice 14. storočia je meč viac-menej sečná zbraň a sek by som preto vždy uprednostňoval. Pritom urobiť dôveryhodné zabitie mečom je omnoho ťažšie, než kordom, ktorý má inak umiestnené ťažisko a menšiu hmotnosť a preto je aj ľahšie kontrolovateľný. Pri zabití mečom môže nastať niekoľko variant. Predovšetkým si musím uvedomiť kontext, v ktorom súboj prebieha. Či znázorňujeme boj medzi príslušníkmi šľachtickej vrstvy, kde by nemalo chýbať brnenie a rytierska etiketa, či bojuje regulérne vojsko, prípadne lúza. I keď lúza by meče mať nemala a už vôbec nie znalosť ich použitia. Ale vráťme sa k zabíjaniu. V boji dvoch rytierov môžeme zabitie mečom obísť dvoma spôsobmi. Je historickým faktom, že ako boli rytieri brutálni k chudine, tak boli ohľaduplní voči sebe navzájom a že ďaleko častejšie než k smrti dochádzalo k zajatiu a k následnému žiadaniu výkupného. Takže môžeme jedného nechať vyhrávať a protivníka dobíjať až k onému momentu, keď bude porazený žiadať o milosť. Druhý spôsob je zabíjanie pomocnou zbraňou, najčastejšie dýkou. Môžeme prikľaknúť ležiaceho súpera, zhodiť mu helmu a efektne mu prejsť po krku. Veľmi ľahko sa to robí hlavne majiteľom brád. Ak nám nezostáva, než ukončiť súboj mečom, musíme zabitie vyhrať. Je rozdiel, ak zabíjame protivníka na zemi alebo ešte stojaceho. Na zemi by som preferoval bod, či už má ležiaci brnenie alebo nie. Môžem mu priložiť meč na telo, maximálne sa zdvihnúť v ramenách a postaviť sa na špičky a potom razantne na meč „naľahnúť“. To jest klesnúť o pol metra, pričom však meč sa nesmie pohnúť viac, než je zdravé. ak stojím k divákom chrbtom, viď druhú fintu a ak mi partner pomôže tým, že sa v správny čas okolo meča skrúti, môžem vyzerať dosť presvedčivo. Pozor, nemal by som to však pokaziť tým, že by som potom meč vytiahol bokom alebo ho len tak skrútil. Zbraň musí byť vytiahnutá razantne a vždy v smere útoku.
Pri zabíjaní sekom odporúčam kvôli kontrole držať zbraň zásadne dvoma rukami. Po mohutnom náprahu idem celým telom do úderu, najlepšie na brucho a tesne na ňom zastavím. Na brucho preto, lebo je jednak mäkké a pár centimetrov povolí, jednak preto, že súper má s akciou vizuálny kontakt a môže sa správne stempovať. Táto akcia sa dá pomerne ľahko natrénovať a už za krátky čas ju môžete zvládnuť tak, že bude aj bezpečná. To isté platí aj o zabíjaní inými zbraňami ako sú palcáty, sekery a tyčové zbrane. Pozor na rozdielne ťažisko. Je tiež možné pomôcť si vlastným telom. Uvediem príklad. Raz som mal zabiť halapartňou na bruchu ležiaceho vojaka. Na halapartni som mal presne nájdené miesto, kde som ju musel držať, môžete si spraviť nenápadnú značku a potom som z výskoku a s maximálnym náprahom bodol tak, že som si spodný lakeť oprel o svoje brucho. On mal na chrbte tenký plastrón pre istotu a tým, že som zareval, sa dokázal aj správne stempovať. Sekery, čo sú kratšie zbrane, sa môžu zastaviť tým, že sa lakte oprú o vnútornú stranu stehien, ak sa dostatočne rozkročíte. Zabitý by sa mal po skrútení snažiť odvrátiť brucho od divákov. V každom prípade bude takéto zabitie vypadať lepšie než keď 2 metre od divákov bodnete pod pazuchou meč do hliny. Čo však robiť, ak súper má byť zabitý ešte na nohách. Zase by som uprednostnil sek na brucho z dôvodov, ktoré som už spomínal. Presvedčivosť zabitia tu bude viac závisieť od hereckého podania umierajúceho než víťaza. Mohutný sek, ktorý má byť veľmi rýchlo rozbehnutý, v strednej časti uvoľnený a na záver na dotyk zastavený, musí porazený prijať. To znamená hlboko a v správny čas sa predkloniť, okamžite zakryť celú oblasť rukami ako aj zahrať tvárou prekvapenie, vyrazenie dychu a života. Ak meč razantne vytiahneme do boku a porazený sa so stále zakrytým bruchom na neho zvalí, spravili sme pre hodnovernosť maximum. Hlavne nesmieme ukazovať neporušené krúžky. Táto akcia vyzerá dobre so všetkých strán, ani sa nemusíme ponáhľať s vytiahnutím meča. Zomierajúci môže pokojne chvíľu chrčať, kým vypustí dušu. U kordov by som zabíjanie sekom moc neodporúčal, v prípade, že šermujete so športovými čepeľami by som ich vyslovene zavrhoval. Kord je bodná zbraň a zabiť bodom je pomerne jednoduché. Ak už musíte zabiť sekom, robte to na viackrát a vyvarujte sa toho, aby porazený zdvihol ruky nad hlavu a pred pádom sa stihol ešte dvakrát otočiť na špičkách. To je dobré tak akurát do amerického filmu. Pri bodoch platia v zásade tie isté pravidlá ako pri seku mečom. Čo je rozdielne, je zastavovanie zbrane. Pri seku sa mi hýbu ruky a ruky aj zbraň zastavujú. Pri bode sa mi hýbe telo a je to náročnejšie na odhad vzdialenosti. Zabitie so zlomenou rukou ako zabitie moc nevyzerá. Je dôležité, aby ste sa naučili mať dĺžku vašej zbrane v oku. Môj výpad, ako i všetky kroky k nemu smerujúce, musia byť presné a na dotyk. Ťažko môžem vydávať za zabitie situáciu, keď hrot skončí 5 cm pred telom. Jedna dobrá pomôcka: skúste po výpade vzpriamovať a predkláňať telo. Získate tých posledných 20 cm na koordináciu, ak vám náhodou výpad nevyjde. Odhad vzdialenosti je ešte dôležitejší pri používaní športových čepelí. Čepeľ by nemala byť v žiadnom prípade ani trochu ohnutá. Ak už ste teda na dotyk a partner sa riadne predkloní, nikto neviem, koľko cm mojej čepele má v skutočnosti v tele.
Na záver by som už len odporúčal študovať a učiť sa na filmoch. Pozor však na to, že filmy sú dvojrozmerné. Vy sami viete rozhodnúť, či vás presvedčili o reálnosti alebo nie. Filmy ako „Rob Roy“, „Robin a Marion“, „Traja mušketieri“ s Michaelom Yorkom, „Valmont“, „Kráľovná Margot“, nové spracovanie „Hrbáča“ ako i niektoré scény z „Excalibur“ (zabitie vojaka, keď mladý kráľ vylezie po rebríku) môžu byť pre vás trvalou inšpiráciou.
Veľa šťastia v „zabíjaní“.

Dušan NORMAN Tadlánek
z Trenčianskeho hradu
 


 

webygroup

dnes je: 15.12.2018

meniny má: Ivica

podrobný kalendár

Za obsah zodpovedá
Markepee, s.r.o.


912132

Úvodná stránka