Prechod na navigáciu vodorovná Prechod na navigáciu Hlavné menu
Historický šerm

Články

Násilné rozpustenie Templárskeho rádu (jan/feb 2000)

 Vo svojej práci sa budem zaoberať históriou rádu templárov, špeciálne ich koncom a obdobím tesne nasledujúcim po ich zrušení. Čiže moja práca bude zameraná na obdobie rokov 1309 - 1315. Mojim hlavným cieľom bude priblížiť niektoré nejasné stránky týkajúce sa rozpustenia rádu a osudy rádu po jeho rozpustení. Túto problematiku som rozdelil do štyroch kapitol.
V prvej kapitole sa snažím hlavne priblížiť obdobie tesne pred rozpustením rádu, tu hlavne poukazujem na politické postavenie rádu a vnútornú štruktúru rádu.
V druhej kapitole už približujem obdobie súdnych procesov s členmi rádu , spôsoby vyšetrovania a zamýšľam sa nad obvineniami vznesenými proti rádu, zvlášť nad ich vierohodnosťou.
Tretia kapitola sa snaží objasniť viaceré povesti o pokladoch rádu, ktoré po jeho zničení záhadne zmizli.
Posledná, štvrtá kapitola mojej práce nám približuje osudy členov rádu a vznik nových rádov a hnutí, nadväzujúcich na templársky rád po zrušení rádu.
Celá moja práca bude vychádzať z poznatkov svetových vedeckých kapacít v danej problematike a mojich vlastných štúdii a poznatkov, ktoré som nadobudol počas niekoľkých rokov, v ktorých som sa už danej problematike venoval. Všetky diela už spomínaných vedeckých kapacít, z ktorých som vychádzal, sú uvedené v zozname použitej literatúry.

ČO PREDCHÁDZALO ROZPUSTENIU RÁDU TEMPLÁROV
Pretože v celej svojej práci sa budem zaoberať koncom rádu templárov, chcem hovoriť v tejto časti mojej práce nie o celkovej histórii rádu, ale o histórii rádu, ktorá predchádzala tesne koncu rádu.
Keď sa pozrieme na celú históriu rádu, napadne nás, čo sa mojej práce týka, ktorý rok máme považovať ako počiatočný rok úpadku rádu. Podľa historických prameňov a podľa vedeckých kapacít v danej téme je to jednoznačne rok 1291. Tento rok je totiž rokom pádu Akkonu a úplnej straty svätej zeme. Je už len samozrejmosťou, že templári týmto pádom svätej zeme stratili svoju hlavnú úlohu, kvôli ktorej vznikli a to ochranu svätej zeme. Ale ani toto by neznamenalo pre taký silný rád, ako bol templársky, koniec. Veď sa stačí pozrieť na ostatné bojové rády, ako boli johaniti alebo rád nemeckých rytierov. Prečo teda práve pre templárov znamenal pád Akkonu prvý pád ich moci? Aj na túto otázku sa pokúsim odpovedať. Hlavným problémom bolo jednostranné politické postavenie rádu vo všetkých obdobiach jeho existencie. Okrem toho, že vďaka tomu sa rádu podarilo zbohatnúť tak, že sa stal najbohatším rádom na svete, mnohokrát bohatším ako väčšina panovníkov tej doby, získalo práve toto rádu aj mnoho nepriateľov, ktorí túžili po ich bohatstve. V celých dejinách rádu ich bolo niekoľko. Medzi najvýznamnejšími treba spomenúť cisára Fridricha II., Richarda Levie Srdce a nakoniec Filipa Pekného, francúzskeho kráľa, ktorý rád úplne zničil. Ale ani toto ešte nič neznamenalo. Rád bol stále silný, jeho panstvá sa nachádzali po celom svete a do rúk rádu si ešte stále dávala väčšina panovníkov tej doby uschovávať ako do najlepšej banky svoje peniaze. Preto sa osobne domnievam, že hlavné oslabenie rádu neprišlo zvonku, ale zvnútra. Jedná sa hlavne o voľbu posledného veľmajstra rádu po smrti predposledného veľmajstra Theobalda Monzona. Kandidáti boli dvaja, jedným z nich bol cypruský senešal Jakub Molay a druhým vizitátor rádu - Hugo Peraud. Ich ciele boli rozličné a práve tu dochádzalo podľa mňa k jasnému oslabeniu rádu. Peraud rozumne, keď pochopil, že svätá zem je navždy stratená, chcel posilniť moc rádu na západe a vytvoriť tu templársky štát, čo bolo veľkou hrozbou pre väčšinu západoeurópskych panovníkov, hlavne pre Francúzsko, kde boli templári doma a najväčšími vlastníkmi majetku a pôdy. Molay zase viac-menej ako dobrodruh bol rozhodnutý všetku svoju moc zbytočne vynaložiť na znovudobitie svätej zeme. "Vizitátor chcel snaženie a úlohy rádu preniesť na západ. Molay však usiloval o návrat na východ" (1). Ako dnes už vieme, novým veľmajstrom sa nakoniec stal Jakub Molay. A na toto čakal už len Filip IV. Pekný, konečne mohol využiť chybný postoj nového veľmajstra rádu a rád, kým to ešte bolo možné zničiť. Pre Filipa to bolo dôležité z dvoch hlavných dôvodov. Po prvé mu išlo o oslabenie moci rádu a zabránenie jeho štátotvorným tendenciám vo Francúzsku a po druhé o získanie všetkých majetkov rádu bez zaplatenia obrovskej pôžičky, ktorú mu templári dali. A tak sa začal jeden z najväčších honov na čarodejnice v dejinách ľudstva. Najprv odstránil násilím najväčšieho ochrancu templárov, pápeža Bonifáca VIII. a dosadil miesto neho svojho človeka Klementa V. Po tomto a po iných výmysloch o spojení diabla s templármi, ktoré sa mu podarilo rozniesť po celej Európe, mu už nič nestálo v ceste.
13. októbra 1307 v noci zákerne prepadol Templársky chrám v Paríži. Nikto sa nemohol brániť kvôli zrade. Všetci rytieri a veľmajster boli zatknutí. 14. októbra boli zatknutí všetci templári vo Francúzsku. To všetko bez toho, aby im dal niekto vysvetlenie. To všetko bez boja, v ktorom by hrdo padli. Pravdepodobne si mysleli, že ide o zlý vtip, ale nešlo. Hon na čarodejnice práve vrcholil.

SÚDNE PROCESY A OBVINENIA RÁDU
Ako sa teda vyvíjala situácia po 13. októbri 1307, kedy došlo k hromadnému zatýkaniu členov rádu templárov v ich domácom Francúzsku. To sa budem snažiť ukázať v nasledujúcej časti mojej práce. Hlavná časť rádu, tým myslím teda veľmajstra a veľkoreceptorov Normandie, Cypru, Poiou, Guiezue, bola prevezená po nezdarilom povstaní parížskych templárov, ktorí boli naďalej uväznení vo svojom chráme v Paríži, do väzenia v Corbeil. Zatiaľ však ani jeden z templárov sa nepriznal k vymysleným obvineniam rádu. Pre Filipa bolo preto dôležité udržať na svojej strane verejnú mienku aj napriek tomuto faktu. Rozhodol sa preto pre antitemplársku propagandu a to nasledovne - v obciach Francúzska a všade kde boli templári vo Francúzsku väznení dal kráľov kancelár Dubois tlačiť letáky proti templárom. "Vo všetkých obciach kde väznili templárov dal Dubois porozdávať letáky so svojim manifestom" (2). Ale toto tiež nemohlo stačiť. Kráľ potreboval hmotný dôkaz. Začala sa najhoršia časť honu na čarodejnice, vraždenie a mučenie nevinných za jediným cieľom - priznania sa nevinných ku klamstvám. K tomuto činu bol vybraný kat, ktorý nemal v tej dobe páru v celom Francúzsku, Wiliam Imbert - inkvizítor parížsky. Za prvých pár dní po následkoch mučenia umiera asi 500 templárov. Použité metódy mučenia boli: vyťahovanie za ruky do vzduchu so závažiami na nohách a oblievanie chodidiel olejom s následným nahrievaním nad ohňom. Filip nebol spokojný. Priznanie dostal len od mizivého percenta zatknutých. Prikázal preto používať nové, rýchlejšie metódy mučenia. Prvý významný rytier, ktorý sa priznal počas mučenia na žeravom rošte bol preceptor rádu Tomáš z Pompeluny. Priznal sa, že pľul na kríž a že rád skazil veľmajster Molay. Po ňom nasledovali ďalšie priznania. Išlo o prevažne starých rádových členov, ako napríklad templár Cassantos, ktorý po treťom naťahovaní na škripci opísal vymyslenú modlu, ktorú po ňom žiadal vypočúvateľ. Ale aj mladí členovia rádu sa chceli zachrániť. Tak tomu bolo aj v prípade Raymunda Rubeya, ktorý tiež po naťahovaní na škripci opisoval modlu - neskoršie nazývanú bafomet. O tom, že táto modla bola len výplodom strachu nevinných ľudí svedčí aj to, že každý z templárov, ktorí sa priznali, opisovali bafomet úplne inak. Ale treba spomenúť aj templárov, ktorí sa ku klamstvám v živote nepriznali. Vďaka svojej sile prežiť, napriek všetkým mučeniam, boli prepustení. Takým príkladom je rytier Gonzolin zo St. Joria, ktorého mučil v inej časti Francúzska biskup z Perigueuex. Po 6 mesiacoch života v kobke bez svetla ho dali vyzliecť do naha. O vode a chlebe na štvorhranných kameňoch prežil bez kúska slamy ďalších 7 mesiacov za hrozných mrazov. Každé ráno sa ho spýtali znova a znova, či sa už nechce priznať. No on s výkrikom už zas a znova odmietol. "Nakoniec musel biskup ustúpiť. Vytrhli zajatca z hrobu, kde hnil, umyli ho, vrátili mu košeľu a plášť a dali mu pokoj" (3). Tieto scény hrôzy však pokračovali ďalej. Zas a znova bez toho, aby sa niekto zastal nevinných, no tu si Filip neuvedomil, že svojim konaním prekročil právomoci pápeža Klementa a tak vznikla akási tajná vojna medzi Filipom a Klementom. Za jej začiatok je pokladaný list, adresovaný Filipovi od Klementa z 27. októbra 1307.
"Už potupným zajatím si templárov porazil a biľagoval. Ale to nestačilo, lebo si tých, čo Ti boli vydaní na milosť a nemilosť podrobil ďalším skúškam, ktoré z hamblivosti nespomíname" (4). Klement bol nakoniec obkľúčený v Poitiers kráľovským vojskom a celá vojna sa skončila uzmierením kráľa a pápeža. Na dôkaz toho pápež vydáva bullu proti templárom a rád rozpúšťa. To všetko napriek tomu, že Filip porušil všetky doterajšie pápežské zákony na ochranu templárov, čím urazil celú cirkev. Mučenie a vraždenie pokračovalo. Jeho triumfálnym zakončením potom bolo upálenie veľmajstra rádu Jakuba de Molaya spolu s veľkoreceptorom Normandie Gaufrieda Channeya 19. marca 1314. Tu údajne padli z horiacej hranice slová pripisované Jakubovi Molayovi, ale z historických prameňov jednoznačne patriace Charneyovi, o prekliatí kráľa a jeho rodiny do tretieho kolena, pápeža a poradcu kráľa Nogareta, aby do jedného roka zomreli. Či to bolo naozaj tak, to sa už nedozvieme. Jedno je však isté, že všetci traja do roka zomreli a Filipov rod Kapetovcov po treťom kolene vymiera.

(2.časť z februára 2000)

Čo sa stalo s pokladmi rádu
Poklady rádu templárov, azda najznámejší pojem kvôli ktorému sú templári mýtom pre mnohých hľadačov záhad, pokladov a dobrodružstva. Samozrejme väčšina z týchto dohadov sa zakladá na nevedeckých vymyslených bájkach. Ale fakt je len jeden, kam zmizlo to obrovské bohatstvo rádu, ktoré rád nadobudol? Ako som už spomenul, počas svojho zničenia boli templári vďaka svojim peňažným machináciám a politickému postaveniu jedným z najväčších vlastníkov pôdy na svete. „Pravidelne prijímali vklady od kniežat a panovníkov. Králi Francúzska a Anglicka zverili kráľovský poklad parížskym a londýnskym templárom. Dostávali tiež šperky, vzácne predmety, výplaty rient a kaucií a podľa potreby prevádzali diaľkové finančné transakcie za pomoci talianskych obchodníkov. Zaujímali prvoradú úlohu v európskom finančnom svete a získali tak prehnanú povesť boháčov, čo nakoniec prispelo k ich skaze“ (5). Ako sme už spomenuli, tohto využil Filip Pekný Francúzsky, aby rád zničil a získal jeho majetky. "Vieme ako použili radcovia Filipa Pekného týchto kritík, ku ktorým ešte pridávali nepodložené obvinenia z kacírstva, aby rád v októbri 1307 zlomili" (6). Cez to všetko, aj keď sme si vedomí toho, že všetky ich majetky charakteru nehnuteľností, myslím tým pôdu, statky, hrady, atď., vo Francúzsku preberá sám Filip Pekný a inde mimo Francúzska konkurenčný špitálnicko -bojovný rád johanitov. No nás zaráža aj tak jedno: kam zmizlo templárske zlato a poklady, z ktorých sa našlo len minimum? Túto otázku nám ešte k tomu rozvíjajú najnovšie poznatky historikov a vedcov, ktorí sa danou témou zaoberajú a ktorí poukázali na to, že templári vedeli už dávno dopredu o svojom zrušení a že sa naňho dôkladne pripravili. Jedným z takýchto dôkazov je aj výpoveď Jeana de Chalons, člena rádu z Nemous v diecéze Troyes. "Na vlastné oči som videl večer, vo štvrtok 12. októbra 1307 tri slamou naložené vozy, ktoré krátko pred príchodom noci opustili parížsky chrám. Riadil ich Gérard de Villers a Hugo de Chalons, ktorí k tomu mali 50 koní. Na vozoch boli schované truhly obsahujúce celý poklad generálneho vizitátora Huga de Pairauda. Išli smerom k pobrežiu, kde mali byť na palube 18 rádových lodí dopravené do cudziny" (7). Podľa vedcov, takto to rád mohol urobiť v každom svojom panstve, zvlášť keď vezmeme do úvahy, že templári sa na svojom najväčšom panstve Cypruse vzdali až 27. mája 1308. "Až 27. mája sa vzdali templári na Cypruse" (8). Mali teda dostatok času, aby sa pripravili. Zlato a poklad neboli nájdené. A takto je tomu aj na iných templárskych panstvách. Kde teda ich zlato je? Túto otázku sa pokúsim zodpovedať podľa najnovších vedeckých teórií stručne vo viacerých bodoch.
I. teória Orientálny les: oblasť medzi Seinou a Aube blízko Payensu. Je to teória podľa Louisa Chaupentera z roku 1978, podľa ktorého sa
práve na ploche 20 000 hektárov tohto prísne stráženého, tajného a pre cudzinca neprístupného územia templárov nachádza poklad templárov. Výskum zatiaľ neprebehol.
II. Teória hrad Gisor: hrad na polceste medzi Parížom a Rouenom.
Prvý, ktorý túto teóriu použil bol G. Lizerand v roku 1923. Rozkaz o zatknutí dostali v Gisore až 29. novembra 1307 . Rogher Lhomoy v roku 1946, počas nepovolených archeologických výskumov objavil v studni tajnú chodbu vedúcu do podzemnej tajnej kaplnky so zlatými sarkofágmi. Od roku 1964 bol hrad uzavretý armádou a ministerstvom vnútra, ktoré tu viedlo tajný archeologický výskum.
III. Teória Rakúsko: Výskum začal profesor Bauch pod malým viničným mestečkom Kronberg, kde sa nachádzajú obrovské splete kilometrov štvorcových katakomb, kde žili členovia rádu po násilnom opustení tunajšieho hradu. Chodby sú väčšinou ešte nepreskúmané a žiadny archeologický výskum ešte neprebehol.
IV. Teória Oak Island a Amerika: Je jediná teória, kde prebieha archeologický výskum. Je možné, že templárska flotila narazila na Ameriku dávno pred Krištofom Kolumbom. Na Oak Islande sa našli obrovské katakomby z 13. storočia, ktorých staviteľmi sú dokázateľne Európania. Merania nám ukázali, že v spodných častiach katakomb, kde sa pre dokonalý systém pascí so zaplavujúcou vodou nedá dostať, sa nachádzajú bedne s pergamenom a veľký výskyt zlata. Bohužiaľ, výskum naďalej je pozastavený pre súdny spor dvoch firiem o práva na výskum.
Rád templárov po ich zničení
Doteraz som hovoril o tom, čo sa odohrávalo pred a počas rozpúšťania rádu. V tejto časti práce sa ale pokúsim opísať osudy členov rádu, ktorým sa podarilo prežiť represie Filipa Pekného, po rozpustení ich rádu v niektorých krajinách, kde mali templári svoje panstvá. Ako som už uviedol, väčšina vedúcich templárov bola popravená, no aj tak je úplne logické, že z tak obrovského rádu nemohla byť zlikvidovaná väčšina obyčajných rádových členov. Čo sa teda stalo s týmito členmi rádu? Rozhodol som sa teda, že v tomto prípade začnem krajinou, kde sa väčšina templárov uchýlila a hľadala azyl pred vražedným prenasledovaním Filipa Pekného. Tou krajinou je Anglicko a špeciálne Škótsko. Škótsko a jeho panovník Róbert I. rovnako ako anglickí králi Eduard I. a II. boli templárom priaznivo naklonení. Dokonca samotní členovia kráľovských rodín boli príslušníkmi templárskeho rádu. Róbert I. preto odmietol bullu proti templárom Klementa V. Rádu na svojom území aj naďalej ponechal všetky privilégiá. "Podľa rôznych tradičných výkladov sa templári po rozpustení svojho rádu v roku 1312 uchýlili na škótsky ostrov Mull a vytvorili tam dokonca nový, tajný rád. Podľa svedectiev historických kroník bojovali templári - v slávnostnom rádovom úbore - dokonca ešte v bitke u Banochburnu 25. júna 1314 po boku Róberta I. - Škótskeho" (8). Pri tomto fakte je zaujímavá ďalšia skutočnosť a to tá, že viacero historikov hovorí o vzniku tajnej organizácie, ktorá vznikla, alebo aspoň prevzala viaceré podobnosti v tejto dobe v Škótsku od templárov. Ide o organizácie Slobodomurárov. "K templárskemu rádu sa pripojili aj slobodomurárske spoločnosti, ktorých príslušníci nosili tiež biele plášte a disponovali mnohými privilégiami. V ich úbore unikli mnohí mnísi prenasledovaniu. Iní prišli v prezlečení z mimo francúzskej cudziny a priniesli správy o zajatí rádových bratov, čím sa šírili overené informácie" (9). No a ako tomu bolo v iných krajinách sveta? "V Portugalsku bol rád templárov prosto a jednoducho premenovaný na Kristov rád. V Trevíru bol vynesený oslobodzujúci rozsudok" (10). No za najkrajší príklad dôkazu neviny ja osobne pokladám jednanie v Mohuči, kde pred arcibiskupa predstúpilo 20 templárskych rytierov so všetkými honosnými atribútmi. V ich čele ako vodca sa nachádzal rýnsky komtúr, ríšsky gróf Hugo. No o tomto hovorí najlepšie kronika: "Arcibiskup Peter Aichspalter si mužov prezrel, a aj keď ich pokladal za schopných násilníckych činov, vyzval zdvorilo komtúra, aby sa posadil a predniesol svoju žiadosť. "Títo rytieri a ja sme sa dozvedeli", prehlásil komtúr jasným hlasom, "že pápežským nariadením bol zvolaný synod, aby zničil náš rád. Sme obviňovaní, ako sa tvrdí, z ťažkých zločinov a hriechov, ktoré by zahanbili aj pohanov. Bolo by pre nás veľmi bolestivé, ba neznesiteľné, keby sme ich všetky mali len vymenovať. Vznášame sťažnosť, že títo rytieri boli odsúdení, bez toho, aby ich ktokoľvek pred tým vypočul. Verejne vyhlasujeme, že naši rádoví bratia, ktorí pod zámienkou zmienených zločinov boli odsúdení k smrti upálením, že všetci bez výnimky kvôli mučeniu a smrti klamali" (11). Pri druhom pojednávaní, ktorého sa zúčastnilo už 38 templárov a 11 vysoko postavených templárov, zbavil arcibiskup Peter templárov všetkých obvinení. Inde v Európe, tam kde templárom
nik nepomáhal, dochádzalo aj naďalej k prenasledovaniu rádu. Toto prenasledovanie zastavila až pápežská bulla, ktorá rád zrušila a rozpustila. Bývalí členovia rádu, ktorí prežili, mohli buď vstúpiť do iného rádu, alebo stratili svoj rehoľný sľub a stali sa z nich obyčajné svetské osoby.
Z á v e r
Zničenie a obvinenie templárskeho rádu z kacírstva, patrí k najväčším politickým podvodom v dejinách ľudstva. Toto obdobie, ako aj obdobie nasledujúce tesne po ňom je doteraz len veľmi málo prebádaným obdobím, preto pevne verím, že práve moja práca Vám aspoň trocha osvetlila súčasnú situáciu v bádaní po stopách templárskeho rádu a zároveň Vás vyzvala k ďalšiemu štúdiu toľko problematickej histórie rádu rytierov Templa - rádu templárov.

Autor: Michal PÍREK

Poznámky
1.) SOMMER, Ernst: Templári, Bratislava 1968, s. 15.
2.) Tamže .s. 86.
3.) Tamže .s. 108.
4.) Tamže .s. 110.
5.) TATE, Georges: Križiaci v Oriente, Bratislava 1996, s. 145.
6.) Tamže .s. 145.
7.) FIEBAG, Peter: Objevení Grálu, Praha 1996, s. 219.
8.) Tamže .s. 210.
9.) Tamže .s. 209.
10.) Tamže .s. 208.
11.) Tamže .s. 208.

Zoznam použitej literatúry
SOMMER, Ernst: Templári.VPL, Bratislava 1968.
HROCHOVÁ, Věra-HROCH, Miroslav: Křižáci v Levante. Univerzita Karlova, Praha 1965.
TATE, Georges: Križiaci v Oriente.Slovart, Bratislava 1996.
FIEBAG, Peter: Objevení Grálu.ETC, Praha 1996.
BRIDGE, A: Krížové výpravy.Brno 1995.
FALKENSTEIN, Karl: Geschichte des Tempelherrenorders. Dresen 1833.
DECHAMBURE, Mailard: Regle et statut de Templiers.Paris 1840.
GMELIN, Jozef: Schuld oder Unschuld des Templerordens. Stuttgart 1893.
ADDISON: The knights Templars.1842.

Chronológia:
1291 Pád AKKONU, Zvolenie Molaya za veľmajstra
13. október 1307 Zajatie templárov v parížskom chráme
14. október 1308 Začiatok zatýkania templárov na všetkých panstvách v Európe
27. máj 1308 Pád Cyprusu
19. marec 1314 Upálenie veľmajstra Jakuba de Molaya
1315 Smrť Filipa Pekného, Klementa V., Nogareta

 


 

webygroup

dnes je: 15.12.2018

meniny má: Ivica

podrobný kalendár

Za obsah zodpovedá
Markepee, s.r.o.


912106

Úvodná stránka