Prechod na navigáciu vodorovná Prechod na navigáciu Hlavné menu
Historický šerm

Články

Ľúbostná lyrika v slovenskej renesancii – Fanchaliho kódex (január 2002)

Humanizmus a renesancia, ktorá sa šírila od začiatku 14. storočia v Taliansku a neskôr i v iných krajinách, sa u nás so svojím príchodom oneskorila. Zatiaľčo európsku renesanciu datujeme do 14. – 17. storočia, u nás sa rozvíjala v približne v stopäťdesiatročnom časovom rozpätí (r.1500 - 1650). Na Slovensku sa renesancia rozvíjala v búrlivom období sociálneho útlaku (sedliacke povstanie J. Dóžu), tureckých vpádov, náboženskej reformácie a následnej protireformácie a protihabsburgských povstaní uhorskej šľachty. Napriek tomu ostala umelecká tvorba tohto obdobia veľmi pestrá, rovnako ako i literárny odkaz. Tento rozvoj literatúry oproti stredoveku podnietil i Matej Korvín, ktorého meno sa spája so zavádzaním renesančných a humanistických myšlienok do Uhorska. Rozkvet škôl (mestské školy, gymnáziá, lýceá a akadémie – u nás Academia Istropolitana založená v r. 1491 Matejom Korvínom a významná Katolícka Univerzita v Trnave, založená v r. 1635 ostrihomským arcibiskupom Petrom Pazmánym), učených spoločností, literárnych krúžkov, biblioték, kníhkupectiev a kníhtlačiarní podporil veľký rozkvet literatúry renesančného humanizmu. Administratívno – právnym, liturgickým a literárnym jazykom ostávala naďalej latinčina, no popri nej sa rozvíjali i národné jazyky, u nás to bola slovakizovaná čeština, v ktorej sa zachovali i jediné lyrické ľúbostné básne tohto obdobia. Samozrejme, dalo by sa písať i o ľúbostnej epike, ktorá sa zachovala v epickej piesni, rytierskej veršovanej romanci Píseň o dvúch uherských pánoch a tureckého cisára dcére (Siládi a Hadmáži, 1560), ktorú zložil neznámy igric. Je to však epická skladba a ja som sa pre tento článok nechala inšpirovať ľúbostnou lyrikou. Ľúbostná lyrika sa zachovala v pamiatke nazývanej Fanchaliho kódex.

Fanchaliho kódex (1595 – 1608) je unikátny zápis ôsmych slovenských renesančných ľúbostných piesní, ktoré odpísal liptovský zeman a kancelársky úradník Ján Fanchali Jób (zomrel pred r. 1613). Básne pochádzajú zrejme ešte zo 16. storočia, čiže z obdobia formovania renesančnej poézie na našom území. Ján Fanchali Jób pôsobil na renesančnom dvore palatína Juraja z Thurzu v Bytči, kde sa stretávali umelci a poeti na okázalých rodinných slávnostiach hostiteľa, kde koncertovali viedenskí hudobníci a kde bolo možné si prečítať aj Petrarcove diela. V kódexe sa väčšinou nachádzajú maďarské texty. Je tu 21 maďarských lyrických básní (osem od maďarského lyrika Balassiho), Balassiho ľúbostná dráma Credulus és Julia, dve széphistórie (Apolonius, Euryalus és Lucretia) a dve veršované kroniky: O kráľovi Matejovi od Ambrusa Gorcsonyiho a O perzskom kráľovi Xerxovi od Gyorgya Varsányiho. Rukopis okrem drobností písali štyri rôzne ruky, no podstatnú časť (i slovenské básne) zapísal Ján Jób de Fancsal . Slovenský zápis bol zapísaný medzi 6.marcom 1603 a 12. decembrom 1604. Texty sú anonymné, resp. otázka ich autorstva nie je vyriešená.
Básne vo Fanchaliho kódexe sú ovplyvnené českými ľúbostnými piesňami zo 16. Storočia, ale i nemeckým minnesangom a podobnými piesňami poľskými. Poukazujú na románske (hlavne talianske), ale i domáce literárne tradície.

Uvedomovanie si ľudského subjektu a jeho miesta vo svete a vesmíre, ktoré sprevádzalo príchod renesancie, sa prejavilo i v literatúre. Znásobila sa emocionálnosť, ktorá sa prejavila v stvárňovaní osobného utrpenia, bolesti, zúfalstva a biedy, ale i emancipovaných ľúbostných citov a erotických vzťahov. Osobnú bolesť pokladal za časť trpkého osudu celého kolektívu, v ktorom žil.
Renesančný človek postavil láske slobodnú cestu. Posadil ju vysoko do svojho hodnotového chápania a prisúdil jej autonomitu. Láska ako slobodná a samostatná sila je chápaná pozemsky, nie božsky (i keď v láske je Boh neodmysliteľnou súčasťou, napr. žena je božská a tak je v nej Boh neustále prítomný), so všetkými svojimi prejavmi a túžbami. Milenci ju prežívajú čo najkoncentrovanejšie. U milencov a mileniek badať silný erotický senzualizmus, ľúbostné city sú uprednostňované pred bohatstvom i majetkami. Všetky city v láske mali svoje opodstatnenie a renesančný človek s citom narábal naozaj poctivo. Predovšetkým s utrpením. Láska sa s utrpením spájala, bola takou mocnou silou, že si priam vyžadovala smútok a tragédiu. S tým sú spojené i štylistické prostriedky a slovná zásoba básní. Krása a jedinečnosť milovaného objektu je vyjadrovaná veľkými, hyperbolizovanými slovami a slovami s nádychom exotiky, neopísateľnosti nádhery. V básni “Pane bože milý, tobeť se žaluji” z Fanchaliho kódexu sú tak milované oči opisované prívlastkom “sokolové”, telo je “alabastrové” a srdce “jaspidonové”. Metafory sú tvorené cudzími až orientálnymi slovami: “...Pokrm tvuoj má býti len samé confecty, mandly a hrozenky, figy též cibeby...” Vyjadrujú tak renesančnú túžbu po nádhere a prepychu, ale zároveň majú, vyjadriť rozsiahlosť milenkinho citu, pre ktorý sa oddá smútiť. Podobnú funkciu majú až patetické hyperbolizované epitetá: “vo vodečkách prevúnnych”. Srdce nie je iba smutné, je priam presýtené bolesťou, túžbou a smútkom, je “presmutné”. V takto postavenom kontraste voči neprajným okolnostiam vonkajšieho veta naozaj možno považovať lásku za silu hodnú utrpenia, smútku a strasti. Smútiť znamenalo skutočne vychutnávať hĺbku citu a neraz bolo smútenie považované za dôkaz lásky. Nebol to však len renesančný individualizmus a subjektivizmus, ktorý vystupňoval emocionálne cítenie utrpenia v láske. Poézia ľúbostnej lyriky vo Fanchaliho kódexe vychádzala aj zo stredovekej kurtoáznej trubadúrskej tradície, takým výrazným prvkom je štylizovanie lásky ako vazalského vzťahu (verná a ochotná služba milenca milenke). Autor sa nezriedka štylizuje do pózy trubadúra – speváka a služobníka panien a paní.

Opustení však neboli iba milenci, ale i milenky. Zaujímavé je, že dáma svoj žiaľ vyjadrovala napríklad erotickou túžbou za milým, od ktorého ju odlúčila neprajnosť zlých ľudí. Príčina ľúbostného zármutku je jasne daná (prvok trubadúrskej poézie). Okrem smútku z okolitého sveta, ktorý delí významovú rovinu básní na MY a okolitý svet je tu i predstava lásky. Láska je opisovaná ako nadpozemský raj, ktorý však je nutné spoznať na zemi.
Trubadúrska poézia priniesla žialiacich spevákov, renesancia do tejto role postavila i ženy, ktoré už nie sú iba dobíjané. Panna z okna, v ktorom mávala bielym kapesníkom statočnému rytierovi (ktorý u nej poväčšine nemal vôbec žiadnu nádej) sa presúva “pod okno”, aktívne vyjadruje svoj cit a takpovediac “dobýja” mužské srdce. Nie však skutočným bojom, o pomoc prosí Boha. Predstava Boha ako požehnateľa a pomocníka v láske je pre túto poéziu príznačná.
Príznačná je i nedostupnosť milenky. Nie je to však už tradíciou vybudovaná póza (stredoveká dáma sa nemohla tak jednoducho odovzdať milému), mala objektívne vonkajšie príčiny. Milenci udávajú príčiny svojho smútku, ale príčina ne je vyhľadávaná skôr, než láska, naopak, láska je vsadená do okolností, ktoré podporujú jej silu smútkom.
Častým javom sú napríklad básne o lúčení milenca s falošnou milenkou. Takéto básne sú plné pátosu, ohrdnutý milenec žiali, lamentuje. Lamentuje pateticky, pričom seba i dámu, pre ktorú plače istým spôsobom glorifikuje. On bol v láske neomylný, miloval “verne, úprimne, nade všecky jiné”. Jeho láska by mala byť odmenená Bohom, alebo návratom falošnej milej. Ktovie, či renesančný pevci svoje lamenty neskladali práve z dôvodu návratu milenky. Sužujúce srdce sa pravdepodobne snažilo čo najveľkolepejšie predostrieť svoj cit pred milovaného. Taký veľký žiaľ a utrpenie mohol navrátiť stratené túžby, mohol svojou silou presvedčiť. Už v tejto dobe bol človek natoľko intímny, aby svoje srdce nosil na podnose a ponúkal v nádeji, že je veľké a taká veľkosť sa odmietnuť nedá. A toto presvedčenie zároveň rodilo ďalšie možnosti lamentovania a žiaľu. Takéto vnímanie kladie podstatu lásky do utrpenia a bolesti. Nie je to však lamentovanie len kvôli nedostupnému ideálu (alebo módou ako neskôr v barokovej ľúbostnej poézii, ktorá vytvorila nový, špecifický typ ľúbostnej lyriky – alamódovú poéziu), ale i kvôli svetu, ktorý nedožičí milencom spolu splynúť. V takto chápanej bolesti je čosi ako krása, bolesť a utrpenie sa estetizuje. Čitateľ sa pri vnímaní básní Fanchaliho kódexu dostáva do vnútorného sveta milencov prostredníctvom bolesti, ktorá odhaľuje krásu a úprimnosť emotívnosti lásky.
Básne sú pomerne originálne, napríklad sa v nich môžeme dozvedieť, čo bolo bežné pri rozhovoroch dcéry s matkou – bola to až preštylizovaná dôvera. Tak sa matka stáva svedkom ľúbostného príbehu svojej zvedavej dcéry, ktorý je popretkávaný erotickými symbolmi a alegóriami.
Básne Fanchaliho kódexu sú intímne a osobné, majú ráz intelektuálno–šľachtický, majú pestovanú strofu, prezrádzajú vzdelanosť a značnú citovú kultúru.
Fanchaliho kódex je nepochybne vzácnou pamiatkou a zaslúži si pozornosť nielen erudovaných ľudí. Aj keby malo ísť len o porovnanie toho, ako bola vnímaná láska v renesancii a ako ju vnímame teraz. Možno by sme pri takomto porovnaní zostali prekvapení...

Sýkorka, Rád sv. Galahad


PANE BOŽE MILÝ, TOBEŤ SE ŽALUJI
(1603-1604)
Pane Bože milý,
tobeť se žaluji,
neb sem zarmúcený
pro težké noviny.
To vše pro reči lidské,
soky, špehyne ženské
činí se zajiste.
Devečko má milá,
potešení mého
ráč obveseliti,
serdečka smutného,
neb te verne miluji,
čest, víru zakazuji –
víc než se samého.
Jakž Orfej Tarsu
miloval náramne,
mel velikú lásku
Hector k svej Helene,
Pyram, Gveškardus, Tesbe,
takže s ní leží v hrobe,
tak ja kci pro tobe.
Ano Lucretia,
Venus ušlechtilá
v milosti jest stálá,
verná Antifora,
tak ty ke mne stálá buď,
ze serdce svého mne nespusť,
dieučičko má milá.
Čož tej sem nádeje,
však nepochybuji:
Na službu mne prímeš,
serdečko mé milé,
nebť kci verne slúžiti,
do mej a do tvej smerti
tebe milovati.
Lítajíc se točím
čo ptáčik herdlička,
kterážto když stratí
milého samečka,
vždycky pri ceste sedá,
svého milého hledá –
tak ja též, má milá.

Strela Kupidova,
tá mne postrelila.
Amor, díte slepé,
serdce mé ranilo.
Neb sme protežce ranen,
smerti čekám čo jelen,
kdy má byt postrelen.
Kvítku múj spanilý,
fíku osladilý,
líčko tvé červené,
pery kolorové,
oči tvé sokolové,
telo alabastrové,
serdce jaspidonové!
Spomeniž již na mne,
dieučičko má milá.
Pán Buoh mi toho daj,
aby si má byla,
bych te verne miloval,
k jiným se neutekal,
v čistote zeterval.
Jak Jozef, Tobiáš,
Tervali v čistote,
Pán Buoh mi toho daj
v mysli a v jednote,
bych se já též tak choval,
tela nepoškvrňoval,
vúli nesprzňoval.
Lásku manželskú
v tom abych zachoval,
mú milú dieučičku
pak verne miloval
v štestí, v núdzi, v chudobe,
šetríc jako sám sobe.
Amen, dejž to, Bože!

 


 

webygroup

dnes je: 15.12.2018

meniny má: Ivica

podrobný kalendár

Za obsah zodpovedá
Markepee, s.r.o.


912111

Úvodná stránka