Prechod na navigáciu vodorovná Prechod na navigáciu Hlavné menu
Historický šerm

Archív listov

Listy 1998/01

Vážení čitatelia Listov o historickom šerme na Slovensku.


A máme tu druhé číslo Listov o historickom šerme na Slovensku.. Sme o pol roka starší, a sme v plnom prúde príprav na ďalšiu sezónu, ktorá sa onedlho začne.

Prvé číslo Listov malo kladný ohlas u väčšiny šermiarov s ktorými som bol či v osobnom, písomnom alebo telefonickom kontakte (vlastne s malými námietkami prevládala spokojnosť, najmä so začatím vydávania Listov ). Ako prvá sa ozvala, s obšírnym listom a s morálnou podporou, šermiarsky známa Bábí Jindra Albrechtová bývala vydavateľka Šermířskych listů v Českej republike. Neskôr to bol rad rozhovorov počas Turnaja v historickom šerme na Zvolenskom zámku či telefonické ohlasy.


Od ďalšieho čísla Listov by mala byť nová stála rubrika „Literatúra“ týkajúca sa šermu, sokoliarstva, historickej hudby prípadne histórie ako takej. Mala by to byť najmä literatúra v súčasnosti dostupná v kníhkupectvách , nie staré knihy, ktorých zoznamy sú bežne dostupné na internete, ale ktoré nie je už možné zohnať. Tu by bola taktiež potrebná Vaša podpora pri informovaní o nových vydaniach.


Poslednou novinkou je internetová adresa www.cassanova.pvt.sk domovská stránka Spoločnosti veselých šermiarov z Banskej Bystrice - Cassanova, kde sa Listy o historickom šerme na Slovensku budú taktiež nachádzať. Na danej adrese, okrem listov, je aj zoznam skupín a zoznam podujatí s termínmi a organizátormi týkajúcich sa historického šermu.

Od teraz pribudla aj nová forma posielania príspevkov do Listov –

e-mail : cassanova@mail.pvt.sk


Ďalšou dôležitou témou je dostupnosť „Listov“ pre širokú šermiarsku verejnosť. Neboli by sme radi, aby sa „Listy“ stali len doménou vedúcich skupín, prípadne výborov spoločností, a bežný šermiar sa o nich dozvedal len náhodne na rôznych podujatiach. Preto prosím všetkých, ktorým sa „Listy“ doručujú, aby ich rozširovali medzi členov.

Od budúceho čísla budú Listy zasielané na dobierku v cene poštovného a kópií t.j. cca 40,- Sk za kus. V prípade, že máte záujem o viac exemplárov, je možné si ich objednať a v prípade, že o Listy nemáte záujem, oznámte nám to prosím. ( Po neprevzatí dobierky nasledujúce čísla nebudú posielané ).


S pozdravom

Ivan Belička


Turnaj na Zvolenskom zámku


Dňa 16. januára až 18. januára roku pána 1998 zišla sa ctená šermiarska verejnosť na zámku v kráľovskom meste Zvolene aby zmerala svoje sily v boji kordom a dýkou. Vážená spoločnosť sa tu zišla zo všetkých kútov krajiny. Od západu to bolo početné Tovarišstvo starých bojových umení a remesiel, ktorého vedúci predstavitelia boli spoluorganizátormi tejto udalosti ako aj ďaľšia spoločnosť šermiarov SIC a šermiar zo spoločnosti Ctibor. Stred našej krajiny zastupoval organizátor podujatia Cassanova – spoločnosť veselých šermiarov z Banskej Bystrice v plnom počte a páni šermiari z Bojníc zo spoločnosti Bojník. A ako posledný došli z východu delostrelci a šermiari z Flaurosu. A Túto udalosť si nenechali ujsť ani mešťania z cudziny a to z mesta Berouna . A tak sa stretlo na kráľovskom zámku 65 pánov a dám.


Porada organizátorov, ktorá určila spôsoby boja a rozhodovania, zasadala ešte v piatok večer, keď už väčšina pánov ovlažovala svoje hrdlá po ďalekej ceste . I určené bolo, že bojovať sa bude na dvoch kolbištiach a dvoma spôsobmi. Ako hlavný bude boj párový vybojovaný v troch kolách. Do tohoto boja sa prihlásilo 28 šermiarov ( z toho štyri dámi ).V prvom kole boli šermiari vylosovaný do 6 skupín, v ktorých bojoval každý s každým. Do druhého kola postupovali dvaja šermiari z každej skupiny ( medzi nimi bola aj jedna dáma ). V tomto kole sa bojovalo vyraďovacím spôsobom. Ostávajúci šiesti šermiari bojovali každý s každým až do určenia víťaza.

Víťazom párového boja sa stal pán Pavol Gyurcso - Česťo z Tovarišstva, pán Kamil Fojtík zo skupiny Bojník obsadil druhé miesto. Tretie miesto vybojoval pán Lubomír Lipovský – Niko tiež z Tovarišstva. Na ďaľších miestach skončili páni: Jano Zelina (Tovarišstvo), Peter Bystričan – Steve (Tovarišstvo) a Robo Vasil – Chrňo (Cassanova ).


Druhý spôsob boja bol určený Boj jednotlivca s dvomi kordami proti dvom šermiarom. Do tohoto boja sa prihlásilo 17 šermiarov, z ktorých boli vylosované trojice. Bojovať sa malo na vyraďovacím spôsobom do určenia najlepšieho šermiara – jednotlivca. Do druhého kola prebojovalo sa cez svojich súperov šesť pánov šermiarov ( Kolodič, Janík, Belička, Bystričan. Zelina, Turenič ). Do tretieho kola sa prebojovali už len dvaja páni ( Zelina, Belička ). Títo vybojovali ďaľšie dve kolá bez určenia víťaza až sa stretli v dueli s dvomi kordami, ktorý sa skončil víťazstvom pána Jana Zelinu

Po skončení bojov, ctení páni a ctené dámi, zasadli za stoly zavalené jedlom a pitím a začali hodovať a zábávať sa. Historická hudba v prostredí kráľovského zámku rozprúdila krv v žilách brušných tanečníc, ako aj všetkých prítomných pánov a dám.

Organizátori sa ešte počas hodovania predbežne dohodli, že zorganizujú ďalší ročník Turnaja na Zvolenskom zámku v podobnom termíne ( január ) aj v r. 1999. Ib

Čo bolo – bolo.


Ako ste sa už mohli dočítať v Ivanovom príspevku, dialo sa v januári na Zvolenskom zámku čosi nevídané. Turnaj, ktorý tam počas jedného víkendu prebehol, ponúkal okrem možnosti prezentovať svoj šermiarsky kumšt aj príležitosť neformálneho priateľského stretnutia šermiarskych skupín, ktoré prijali pozvanie a neváhali merať cestu do Zvolena.

(Tí, čo neprišli môžu ľutovať! ....možno o rok...) Popri množstve individuálnych aktivít sa hlavná pozornosť venovala práve samotnému turnaju. Ten sa niesol v znamení pravidiel, ktoré sa definitívne dohodli priamo na mieste a ako nám bolo neskoršie naznačené, bolo v nich niekoľko drobných trhlín a nezrovnalostí. Aj keď to na spontánnosti atmosféry nič neubralo, predsa len nás mrzí prípadná nespokojnosť niektorých účastníkov. Rozhodli sme sa preto dať pravidlám tohoto turnaja takú konečnú podobu, ktorá by bola prijateľná pre čo najširšiu šermiarsku obec. A tak vám ponúkame možnosť vyjadriť sa (môžete škrtať, prepisovať, trhať, nadávať...atď.) k predbežnému návrhu pravidiel spomínaného turnaja.

Svoje ohlasy môžete prezentovať akoukoľvek formou u kohokoľvek z Cassanovy.

... a tu sú sľúbené pravidlá


Turnaja sa môže zúčastniť:

len osoba plnoletá /výnimku môže udeliť organizačný výbor, ale len s písomným súhlasom zákonného zástupcu neplnoletej osoby/

len osoba zdravotne spôsobilá


Turnaj je rozdelený na dve kategórie: (NOVINKA – odstránenie handicapov)

kategória mužov

kategória žien


Pravidlá boja:

bojuje sa v bojisku obdĺžnikového tvaru ohraničenom páskou š. min. 5cm, pričom samotné rozmery bojiska sú stanovené možnosťami stĺpovej siene Zvolenského zámku /vychádza to cca 5x8 m./

duel vyhlasuje hlavný rozhodca vyzvaním duelantov, aby vstúpili na bojisko a dostavili sa ku kontrole zbraní /tú prevedie on sám, prípadne môže o to požiadať II. hlavného rozhodcu – viď. stať „Rozhodcovia“

ďalej sa duelanti riadia povelmi hlavného rozhodcu:

„Na streh !“

„Pripravený ?“ – duelanti odpovedajú /ÁNO – NIE/

Zaútočiť je povolené až na povel „Vpred !“


BOJ SA ZAČAL...

Komunikácia (vhodná) medzi duelantami počas boja je povolená, dokonca vtipné poznámky na pobavenie publika sú vítané.


Zastavenie /stopnutie/ boja:


Boj sa zastavuje hlasným zvolaním „STOP !!!“


Boj môže zastaviť:

Ktorýkoľvek z hlavných (stredových) rozhodcov v prípade, že hodlá vyniesť verdikt.

Ktorýkoľvek z duelantov, iba v prípade, že si hodlá priznať zásah, ktorý rozhodcovia prehliadli. Bezdôvodné zastavenie boja duelantom sa trestá napomenutím.

 


/2 napomenutia v jednom dueli = trestný bod/

Ktorýkoľvek z rozhodcov, alebo duelantov iba v prípade, že spozoruje vážne poškodenie výstroje, či výzbroje, prípadne iný úkaz, ktorý by mohol spôsobiť zranenie duelantov, alebo inej osoby.


Rozhodcovia:


duel rozhoduje 6 rozhodcov:

2 stredoví (hlavný a II. hlavný) – stoja oproti sebe na stredovej čiare /z vonkajšej strany bojiska/

4 postranní – stoja v rohoch bojiska /opäť z vonkajšej strany/


hlavný a II. hlavný rozhodca majú rovnaké rozhodovacie právo a ich verdikty (mimo vybraných postihov – viď. stať Postihy) sú rovnocenné. Obaja disponujú dvomi rozhodovacími hlasmi

postranný rozhodca disponuje jedným rozhodovacím hlasom.

Zásah signalizuje zdvihnutím ruky, pričom stredoví rozhodcovia môžu a nemusia jeho signál okamžite akceptovať.

Po zastavení akcie a stručnom (opakujem stručnom) zhodnotení priebehu akcie vynesie hlavný rozhodca po konzultácii s ostatnými rozhodcami verdikt, pričom musí rešpektovať a zohľadniť aj rozhodnutia postranných rozhodcov a rozhodnutie II. stredového rozhodcu, ktoré je rovnocenné s jeho a v prípade, že sám nemá názor musí ako konečné rozhodnutie uznať jeho názor (opäť po konzultácii s ostatnými rozhodcami).


Pri konzultovaní zásahov sa postranní rozhodcovia vyjadrujú nasledovne:

ÁNO - znamená: videl som (a bol to) platný zásah

NIE - znamená: nebol to zásah

NEMÁM NÁZOR – znamená: z môjho uhla pohľadu to nie je možné objektívne posúdiť

(resp. čosi – kdesi sa mi marí, ale nie som si istý, alebo nevidel som celkom dobre, či zarosili sa mi okuliare.... atď.)

!!! V tomto prípade nie je hanba nemať názor, práve naopak !!!

V prípade že nemáš 100% istotu a vyriekneš (z akéhokoľvek dôvodu) jednoznačný verdikt, môžeš ovplyvniť konečné rozhodnutie a poškodiť tak niektorého z duelantov, či už anulovaním akcie, alebo uznaním zásahu tomu nepravému.

FUJ, ... a spytuj si svedomie.


Ak sa ktorýkoľvek rozhodca cíti vyčerpaný, mal by sa, v záujme vlastnom aj všeobecnom nechať vystriedať. (Všetci sme len ľudia.)


Bodovanie a hierarchia zásahov:


Každý z duelantov má právo priznať si zásah.

zásahy sa bodujú spôsobom: - hlava alebo telo –3 body

- noha alebo ruka – 1 bod

/bodovanie zásahov je možné v jednotlivých fázach turnaja /smerom k finále/ po dohode meniť, pričom zmena platí počas celej fázy /kola/ a pre všetkých šermiarov rovnako/

Hierarchia zásahov:

....a tu dávame na zváženie citát z knihy Vladimíra Šindeláře „Šermíři, rváči, duelanti“,kde na str. 78 píše:

„Vítezství se přičítalo tomu, kdo dal protivníkovi ránu výše umístnenou. Jestliže například šermíř zasáhl svého soka do ruky a sám vzápětí obdržel odvetu do hlavy, zvítězil onen šermíř se zraněním ruky.“

 


Či toto pravidlo bude brané do úvahy aj na zvolenskom turnaji, závisí od vašich ohlasov a pripomienok.

 


Výzbroj a výstroj


- bojuje sa kordom, ktorý musí mať zjavne historický charakter, pričom čepeľ možno použiť jedine športovú.


Ďalším sporným bodom je :


Odev a obuv:


Tu tiež nedošlo k jasnej dohode, preto dávame na zváženie niekoľko alternatív.

odev a obuv musia byť výlučne historického charakteru

odev historický – obuv ľubovoľná

odev aj obuv podľa uváženia každého jednotlivca

pričom každý odev musí spĺňať ochranné požiadavky


Postihy:


Rozhodcovia sú oprávnení udeliť nasledovné postihy:

napomenutie – udeľuje (podľa vlastného uváženia) hlavný, alebo II. hlavný rozhodca, za prehrešky proti šermiarskej etike, hrubé, vulgárne, či inak nevhodné správanie.

Postranný rozhodca môže požiadať hlavného o udelenie napomenutia duelantovi, zo strany ktorého došlo k urážke, osočovaniu, či inému verbálnemu útoku na jeho osobu.

trestný bod – udeľuje hlavný rozhodca za dve napomenutia, dve opustenia bojiska počas jedného duelu, prípadne iné technické priestupky. (...môžete doplniť...)

porážka v dueli (kontumácia)

- udeľuje hlavný rozhodca v prípade, že sa jeden z duelantov včas nedostaví k duelu bez vedomia jedného z hlavných rozhodcov (rozhodca môže duel odložiť a vyhlásiť iný).

- navrhuje podľa vlastného uváženia a udeľuje hlavný rozhodca za obzvlášť vulgárne, či brutálne správanie, bezdôvodné hrubé zaútočenie na súpera mimo aktívneho boja, či iné vážne priestupky. V tomto prípade je ale hl. rozhodca povinný dať hlasovať o verdikte.

Hlasovať majú právo všetci šiesti rozhodcovia rozhodujúci daný duel, pričom každý z nich disponuje jedným hlasovacím hlasom, iba v prípade zhodnosti hlasov (pre a proti), platí hlas hl. rozhodcu za dva.


diskvalifikácia z turnaja

udeľuje automaticky hl. rozhodca v prípade, že sa šermiar nedostaví k trom vyhláseným (odloženým) duelom, ktorých mal byť účastníkom.

udeľuje automaticky hl. rozhodca duelantovi zo zjavnými príznakmi požitia alkoholických nápojov, drog, či omamných látok, pričom na túto skutočnosť ho môže upozorniť ktokoľvek z prítomných.

navrhuje podľa vlastného uváženia a udeľuje hlavný rozhodca za opätovné vážne priestupky z druhého odseku bodu c), pričom aj v tomto prípade platí hlasovacia povinnosť ako v bode c).


* * *

Tak, a to by bolo predbežne k plánovaným pravidlám všetko. Vaše ohlasy, pripomienky, podnety a nápady, ktoré by mohli byť prínosom k objektívnosti a spravodlivosti pri organizovaní a rozhodovaní zvolenského turnaja čakáme nepretržite bez ohľadu na čas, ročné obdobie, či konšteláciu hviezd. Veríme, že sa nám časom podarí čo najviac sa priblížiť k ideálnemu zneniu pravidiel, pre maximálnu spokojnosť všetkých zúčastnených.


... a aby som nezabudol !!!

Berte, prosím, tieto riadky zároveň aj ako predbežnú pozvánku na II. ročník zvolenského turnaja, ktorý sa uskutoční v januári 1999 na Zvolenskom zámku.

Dúfame, že tak, ako tento rok, prežijeme opäť príjemný víkend plný kvalitného šermu, uvoľnenej priateľskej atmosféry a spoločnej zábavy.


za Cassanovu zostavil a krvopotne „naťukal“

-Chrňo-

 


História skupiny

D o m i n i í S c e p u s i í

P á n i S p i š a


Šermiarska spoločnosť “Páni Spiša” vznikla v roku 1996. Korene vzniku treba hľadať pred 20 rokmi. Tlejúce uhlíky začali naplno horieť až v roku 1997 po vystúpení, pri príležitosti otvorenia Spišského hradu pre letnú turistickú sezónu.

Členovia skupiny sa po tomto zážitku vrhli s ešte väčším zápalom na štúdium “tak málo dostupnej literatúry”, s tématikou histórie vojenstva, výroby zbraní a ich použitia v jednotlivých obdobiach. Zaujímavú časť štúdia tvorili poznatky z histórie a života minulých spoločestviev, či už cehcov, meštianstva alebo šľachty, ich odievania, používania výrobných nástrojov a technológií.

Výzbroj a výstroj si vyrábame sami. Zo začiatku boli problémy s hľadaním vhodného materiálu na čepele mečov, dýk alebo vhodnej látky na kostýmy. Ale ako sa hovorí, “kto hľadá - nájde”. Po odskúšaní rôznych draho zakúpených čepelí sme zistili, že výrobky našej previencie nám dlhšie vydržia a lepšie vyhovujú. Začali sme nacvičovať prvé súboje s použitím rôznych zbraní. V jarných mesiacoch sa trénovala pohybová technika. Tréningy pokračovali každú sobotu a nedeľu na Spišskom hrade pred obecenstvom. Strach a tréma pomaly začali ustupovať. K 1. máju 1997 bol pripravený 45 minútový bol ukážok použitia rôznych chladných a strelných zbraní z obdobia gotiky, renesancie a baroka.

Prišli prvé ponuky na vystúpenia. Do konca sezóny 1997 ich bolo 17 (niektoré charitatívneho rázu). Zúčastnili sme sa aj Festivalu historického šermu na Spišskom hrade.

S pomocou sponzora Expo-Graph Levoča sa nám podarilo vydať plagát a ponukový list skupiny “Dominií Scepusií”, čo by pre nás bol neriešiteľný problém, vzhľadom na nedostatok finančných prostriedkov.

Po mnohých sklamaniach, ale aj úspechoch a povzbudení od známych, ale aj od neznámych v publiku, prišlo ocenenie pre nás najväčšie, v podobe ponuky vystupovať v zahraničí, čo vlialo novú silu a odhodlanie pokračovať.

Skupina má teraz 9 členov (Miloslav Vanc, Maroš Kamenický, Roman Kalousek, Slavomír Uhorček, Jarmila Orininová, Mária Buríková a chlapčenský dorast Miloslav Vanc ml. a Peter Lukáč).

 

 

 


Miloslav Vanc


S p i š s k ý h r a d


- národná kultúrna pamiatka. Vnútorný obraz Spišského Podhradia a širokého okolia, impozantná silueta jedného z najväčších hradov v strednej Európe. Spolu s mestom a Spišskou Kapitulou tvorí sídelnú historickú jednotku.

Centrum pôdorysu románskeho hradu tvorila v 12. storočí mohutná kruhová obytná veža v strede opevnenia najvyššie položeného nádvoria. Veža bola po deštrukcii spôsobenej tektonickým pohybom nahradená v 1. tretine 13. storočia novou, dosiaľ zachovanou, ktorú situovali v bezprostrednej blízkosti pôvodnej. Súčasne s výstavbou novej obytnej veže vybudovali na najvzdialenejšom mieste od vstupu románsky trojpodlažný palác s pomerne pravidleným pôdorysom. Prízemie slúžilo na hospodárske účely, horné poschodie na obranu a prvé poschodie plnilo reprezentačnú obytnú funkciu. Z nádvoria prístupné reprezentačné poschodie malo jedinú miestnosť delenú dvoma radmi kamenných stĺpov s hlavicami, na ktorých spočíval drevený trámový strop. V miestnosti osvetlenej siedmimi oknami členenými subtílnymi stĺpikmi sa nachádzal kozub a arkierik s prevetom. Horné podlažie bolo prístupné vonkajším schodiskom. Po tatárskom plienení povolil kráľ Belo IV. spišskému prepoštovi postaviť na hrade palác a vežu. Prepošt si ohraničil nižšie položený priestor západne pod horným hradom kamenným múrom ukončeným cimburím a hranolovou vežou vstupnej brány. Severne od prístupovej cesty situoval obytný objekt so štvorčovým pôdorysom. Z jeho horného poschodia bol prístup cez ochodzu do horného hradu. Tak vzniklo predhradie, ktoré dal v rokoch 1250 - 1260 vystavať prepošt Matej. S prechodným pobytom prepošta na hrade súvisí aj výstavba pôvodne románskej kaplnky na hornom hrade. Empora kaplnky bola prístupná z dvoch strán po ochodzi opevnenia. Výtvarný prejav uplatnený pri výstavbe románskeho paláca a farského kostola v Spišskom Podhradí poukazuje na prácu talianskych kamenárov usídlených v neďalekých Spišských Vlachoch. V 14. storočí pribudlo k hradu na západnej strane nové veľké predhradie chránené kamenným múrom a cimburím. Hlavný vstup situovali na južnú stranu, kde bola vybudovaná jednoposchodová vežová brána s predbraním - barbakanom. Zároveň bol na západnej strane vybudovaný ďalší vstup s predbraním. Do centra nádvoria umiestnili v polovici 15. storočia samostatnú pevnôstku ako obytnú vežu veliteľa Jiskrových vojsk. V 2. polovici 15. storočia sa pokúsili noví majitelia hradu, Zápoľskovci, o premenu horného hradu na šľachtické sídlo. V priebehu stavebných prác doplnili horný hrad o nové budoby a o kaplnku v strede horného nádvoria. Kamenárska huta hradných staviteľov sa zúčastnila aj na stavbe pohrebnej kaplnky v Spišskej Kapitule. V období renesancie patril hrad Thurzovcom a Csákyovcom, ktorí rozširovali horný hrad o ďalšie budovy. Hrad podľahol v roku 1780 požiaru. Komplexná pamiatková obnova hradnej ruiny sa začala v r. 1970.

Okrem sprístupnenia viac alebo menej zachovaných objektov otvorili na hornom nádvorí v priestoroch renesančného paláca a stredovekých palácov historickú expozíciu o vývoji osídlenia na hradnom brale.

Spišský hrad a kultúrne pamiatky jeho okolia boli zapísané v roku 1993 do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva v rámci UNESCO.

 


Povesť zo Spišského hradu

o krásnej Hedvige.


Boršu, pán Spišského hradu, napadol raz so svojim vojskom vodcu Poliakov, pán Juffskyho. V boji zabil Boršu jediného syna Juffského. Juffský v návale bolesti za synom prisahal, že krvavo pomstí svojho syna.

Po krutom boji sa vrátil Boršu na Spišský hrad, kde ho čakalo prekvapenie. Manželka povila krásne dievčatko, lenže život ľúbezného nemluvniatka vyžiadal život mladej matky, povestnej krásavice. Toto neočakávané nešťastie veľmi pokorilo hradného pána, ktorý v bolestnom cite straty milovanej manželky všetku pozornosť venoval svojmu dieťaťu, pomenujúc ho Poteškou.

Medzitým Boršu na rozkaz kráľa musel so svojím mužstvom tiahnuť do boja. Pred odchodom zveril Potešku vlastnej sestre Hedvige, prikazujúc jej, aby na Potešku dávala pozor ako na vlastné oči. Kým Boršu bojoval za kráľa, Juffsky rozmýšľal ako sa pomstiť. Vymylel diabolský plán. Poslal najkrajšieho junáka zo svojej družiny, poľského šľachtica Stanislava, aby prejavom svojej lásky k Hedvige, jej natoľko pomiatok hlavu, aby ho pustila do hradu. Hedviga bola z počiatku obozretná, vytrvale odporovala každému pokusu opustiť hrad, ale neskoršie zmámená milotou a krásou Stanislava, povolila, a zabudnúc na Potešku, česť, sľub a povinnosti, jedného tmavého večera odišla na označené dostaveníčko mimo hrad. Kým počúvala krásne slová lásky poľského junáka, zbytok družiny vtrhol do hradu a ukradol Potešku.

Keď sa o tom dozvedel Boršu, ihneď sa vrátil a tiahol so svojím vojskom pod hrad Juffského, kde žiadal vydanie svojej dcéry. Juffsky vystúpil na najvyššiu vežu svojho hradu s Poteškou na rukách a takto odpovedal: “Čo odtiaľ padne, padne do večného hrobu.” a zhodil dieťa do priepasti pod hradom. Boršu po ukrutnej scéne stratil vedomie a k životu ho prebrali až doma. Rozkázal postaviť klát na nádvorí a chytiac sestru Hedvigu za vlasy, vlastnoručne jej zoťal hlavu.

Odvtedy, za mesačných nocí, badať na hradných múroch chodiť dievča v bielom rúchu s vlajúcimi vlasmi, s pásom okolo drieku, na páse zväzok kľúčov a beda tomu dievčaťu - ako ľud medzi sebou hovorí - na ktoré hodí kľúče: tá bude počarená.

 

 

P r v é p a l n é z b r a n e


Je dávno známou pravdou, že z jedného vynálezu sa rodí druhý. Keby nebol existoval pušný prach, nebolo by svetlo sveta uzrela ani palná zbraň. Ako a odkiaľ sa dostal pušný prach do Európy je vlastne doteraz nejasné. Panujú tu dva názory:

prvý je taký, že pušný prach vynašli Číňania a tajomstvo jeho výroby k nám do Európy priniesli Arabi.

druhý je taký, že ho objavil nejaký európsky alchymista, ktorý jeho výrobu rozšíril po Európe.


No celú pravdu ako to vlastne bolo, sa už asi nikdy nedozvieme. Veď ani o tom, kto a kedy vynašiel prvú zbraň v ktorej sa na vystrelenie strely použil pušný prach, čiže prvú palnú zbraň, nemáme písomné ani materiálne pamiatky.

Na vyobrazeniach kroník zo 14. storočia sa už stretávame aj s prvými ručnými palnými zbraňami. Vznikli postupným vývojom z diel. Účinky pušného prachu najmä spočiatku určovali formu zariadení, v ktorých sa používal. Jednoducho: veľké zlo bolo potrebné uzavrieť do veľkej rúry! Preto sa iba postupne, v tesnej spätosti kovov, zrodili prvé primitívne pušky.

Boli to na jednej strane uzavreté železné alebo bronzové rúry. Mali zápalný kanálik, ktorý spájal prachovú náplň s mištičkovitou priehlbinou na povrchu – panvičkou. Nabíjala sa spredu tak, ako väčšina ručných palných zbraní vyrobených do začiatku 19. storočia. Pušný prach sa najprv nasypal do hlavne, pomocou nabijaka sa utesnil kamennou, neskôr mosadznou, železnou alebo olovenou strelou, menšia časť prachu sa potom nasypala do panvičky. Aby sa so zbraňami pri streľbe lepšie narábalo, upevňovali sa na drevené tyčové držadlo, ktoré strelec držal pri boku, pod pazuchou, prípadne si ho opieral o hruď. Prachová náplň sa odparovala tak, že sa rozžeravený drôt alebo horiaca trieska priložila k prachu na panvičke. Strelec sa, prirodzene, obrátil smerom k cieľu, ale o cielení nemohlo byť ani reči, pretože krátko pred výstrelom sa musel sústrediť na zapálenie prachu. Zacieliť mohol strelec iba vtedy, ak mal pomocníka na zapaľovanie.

Takmer sto rokov trval spor medzi najväčšími múzeami sveta o tom, kto má vo svojich zbierkach najstaršiu ručnú zbraň. V roku 1861 sa pri dedinke Loshult vo Švédsku našla bronzová hlaveň. Vážila 9 kg a merala 300 mm. Hladký vývrt kalibru 36 mm bol dlhý 270 mm. Nikto o ňu neprejavil väčší záujem, a tak putovala do Statens historickému múzeu v Štokholme, kde je dodnes.

Prvý sa začal zaujímať o jej vek a pôvod bádateľ Jakobson a v roku 1942 určil, že zbraň pochádza z prvej polovice 14. storočia.

Vzápätí sa kolektív významných odborníkov podujal zistiť pôvod zbrane. Po náročnej práci, pri ktorej pomocou najmodernejších techník podrobili hlaveň mnohorakým skúškam, uverejnili prekvapujúce zistenie: bronz hlavne pochádza z baní Slovenského Rudohoria ! V správe sa síce uvádza iba pôvod materiálu, a nie miesto odlievania, ale keď prihliadneme na svetový význam stredoslovenskej medi i na to, že v rannou stredoveku sa na Slovensku uprednostňovalo hutníctvo farebných kovov, môžeme predpokladať, že najstaršiu zachovanú ručnú palnú zbraň vyrobili u nás.

Výrobu týchto zbraní určitý čas ovplyvňovali vžité postupy z výroby diel. Krátke hlavne sa odlievali z mosadze alebo bronzu, alebo boli vykované z jedného kusu železa. Mali hladký vývrt veľkého


kalibru a nábojovú komoru menšiu ako vnútorný priemer hlavne. Pažbu ešte pušky nemali, iba tyčové držadlo z kovu. Hák pri ústí hlavne, ktorý sa pri streľbe zakliesnil do opory (napr. do múru hradieb), tlmil spätný náraz. Od tohto háku vzniklo aj meno tejto zbrane – hákovnica.

Strely do hákovníc, podobne ako do vtedajších diel, boli kamenné, pravda oveľa menšie.

Najstaršia puška tohto druhu sa našla v roku 1849 na nemeckom hrade Tannenberg, ktorý bol v 14. storočí obávaným sídlom lúpežných rytierov. V roku 1399 dobyla Tannenberg trestná výprava. Aby zabránila lúpežným rytierom hrad znova osídliť, zrovnala ho so zemou. Podľa tejto udalosti sa určil približný vek nájdenej pušky.

Ručné palné zbrane sa hromadnejšie začali používať až v 15. storočí. Možno ich rozdeliť na dva základné typy. Prvý s krátkou hlavňou a veľkým vývrtom sme už spomenuli. Druhý typ je charakteristický dlhou hlavňou a malým vývrtom. Zmenšená obmena tohto typu upevnená na drevenom držadle, dalo by sa povedať prapredok pištole, bola rozšírená počas husitských vojen pod názvom „pistola“. Výroba pistolí (píšťal) bola jednoduchá a lacná. Mohol ich vyrobiť každý zručnejší kováč. Jan Žižka prvý docenil prednosti palných zbraní a jeho vojsko ich úspešne použilo. Husitský strelci veľmi účinne strieľali z viacerých zbraní naraz. Sústredená paľba píšťal a diel bola úplne novou bojovou stratégiou, ktorá križiacke vojská desila a hnala na ústup.

Okrem týchto zbraní sa v písomných pamiatkach z konca 14. storočia stretávame s vyobrazeniami zvláštnych viachlavňových vojenských zbraní, ktoré podľa usporiadania hlavní dostali priliehavý názov – organové pušky alebo organy smrti. Prvé vyobrazenie organovej pušky je v zbierke starých rukopisov nazývanej Codex Germanicus. Sú to zbrane s dvoma až šesťdesiatimi hlavňami uloženými vo zväzku alebo v rade. Podobné kresby nachádzame aj medzi náčrtmi Leonarda da Vinci v diele Codex Atlanticos a v nedávno nájdených rukopisoch v Madride. Prvé organové pušky poznáme teda z vyobrazení, no samotné zbrane už zničil zub času.

V 17. storočí boli organovými puškami vyzbrojení vojaci viacerých armád. Rakúska a saská armáda používala organové pušky – zadovky. Každá hlaveň zbrane mala v zadnej časti otvor, do ktorého sa vkladalo valcovité puzdro obsahujúce prachovú náplň a strelu. Streľba z týchto komorových zadoviek sa podstatne zrýchlila, pretože odpadlo zdĺhavé a nepohodlné nabíjanie spredu.

Organové pušky prežili celý vývoj palných zbraní takmer bez zmeny. Ich princíp použili konštruktéri pri niektorých pištoliach a guľometoch v 19. storočí i pri dnešných automatických zbraniach.

Z píšťal a hákovníc sa v 15. a 16. storočí vyvinuli prvé skutočné zbrane, ktoré už mali pažbu a krátku hrubú hlaveň nahradila dlhšia a štíhlejšia, čím sa lepšie využila prachová náplň a zväčšil sa dostrel. Najzásadnejšie zmeny však nastali v zapaľovaní. Na zapálenie prachu v panvičke sa začal používať tlejúci povrazec napustený octanom hlinitým – lunta. A tak sa v polovici 15. storočia objavila prvá luntová zámka. Pôvodne to bol iba držiak lunty pohybujúci sa okolo osi v strede. V hornej časti bola upevnená lunta, spodná slúžila ako spúšť. Toto jednoduché zariadenie sa za niekoľko desaťročí podstatne zlepšilo. Asi v roku 1495 sa objavila luntová zámka. Skladala sa z držiaka lunty a zo spúšťovej páky, ktorú udržiavalo v základnej polohe pero. Tlakom na páku, ktorá vyčnievala z pažby, sa držiak s tlejúcou luntou sklopil k panvičke, zapálil prach a zbraň vystrelila. Keď sa páka uvoľnila, lunta sa opäť vrátila do pôvodnej polohy. Týmto zlepšením sa presunul zápalný kanálik na pravý bok hlavne a z panvičky sa stala samotná súčiastka. Na hlavniach sa objavili prvé mieridlá a strelec sa mohol pri streľbe sústrediť i na mierenie.

Pušky vybavené luntovou zámkou a mieridlami sa všeobecne nazývajú mušketami. Boli to ťažké zbrane dlhé 1350 mm s hlavňami, kalibru 18 – 20 mm. Pretože boli ťažké a dlhé, musel strelec pri streľbe podopierať hlaveň vidlicou. Dostrel muškety bol asi 225 metrov.

Mušketa mala niekoľko nevýhod. Vo vetre a v daždi sa prakticky nedala použiť. Lunta musela byť stále zapálená a to najmä v noci prezrádzalo stanovište strelca. Preto sa zbrane s luntovou zámkou nehodili ani na lov. Okrem toho bol strelec – mušketier malým pohybujúcim sa skladiskom pušného prachu. Niesol ho asi pol kila spolu s tlejúcou luntou, čo bolo dosť nebezpečné. Navzdory tomu, akiste preto, že výrobná cena muškiet bola nízka, táto zbraň sa udržala v armádach až do konca 17. storočia. V Ázii, najmä v Číne a v Japonsku sa muškety bežne používali ešte v 20. storočí.


Spracoval: Doktor František Augustínsky – princeznička

SHŠ Flauros Košice


Rytierstvo


V minulosti príslušník bojovníckeho stavu, rádu alebo určitého šľachtického stupňa. Svojím správaním bol viazaný na kódex cti a pravidlá dané konvenciami. Pojem rytierske správanie má dodnes symbolickú hodnotu.

Starý rímsky rytiersky stav rozlišoval equites equo publico, t. j. rytiera s koňom od štátu, a equites equo privato, t. j. rytiera, ktorý si výstroj a koňa zaobstaral sám. Eyues romanus sa v čase rozkvetu Rímskej ríše čoraz väčšmi radil k priviligovaným stavom, ku ktorým okrem dôstojníkov patrili aj majitelia pozemkov, rečníci a gramatici. V časoch cisárstva sa zosilnil význam equites romani pochádzajúci z vrstvy patricijov a šľachty, spriaznených s cisárom, ktorí boli povyšovaní na prefektov, prokurátorov a iných vysokých štátnych úradníkov a v 2. storočí n. l. predstavovali piliere cisárskej byrokracie.

B stredoveku sa rytieri pripájali ku kráľom a spočiatku tvorili profesionálny bojovnícky stav, z ktorého sa potom vyvinulo asi tisíc dodnes známych foriem rytierstva. Rytierstvo nebolo pôvodne dedičným stavom, ale získavalo sa po vykonaní určitých činov a udelení vyznamenania. Dedičný rytiersky stav vznikol až po r. 1186, pričom sa rozlišovalo priame ríšske rytierstvo (podliehajúce iba cisárovi) a nepriame (poddanské rytierstvo).

Rytiera vychovávali od 7. roku života ako páža, v 14. roku bol povýšený na panoša (zbrojnoša) a spravidla v 21. roku bol slávnostne pasovaný na rytiera. Pri tomto ceremoniáli sa mu dotkli plochou stranou meča pliec alebo šije. Význam tohto rituálu ilustruje táto epizóda zo storočnej vojny: bezvýznamný vidiecky šľachtic sa chystal zajať grófa zo Suffolku. Tento sa ho najprv spýtal, či je rytier. Po zápornej odpovedi ho najskôr pasoval za rytiera a až potom sa nechal zajať - nezniesol myšlienku, že by ho zajal človek nižšieho stavu.

V bavorsko-rakúskej oblasti bol rytier označením šľachtického stupňa medzi označením Freiherr - t. j. barón, slobodný pán, a netitulovaným šľachticom. Titul knight (rytier) v Anglicku prepožičiaval do smrti kráľ (kráľovná), obyčajne s vyšším vyznamenaním (oslovením Sir). Ako rytierov často označovali majiteľov dynastických a dvorských rádov, prípadne záslužných rádov (Rytiersky kríž). Rytier súvisí aj so symbolickým významom kentaura a meča.

 

Čo sa skrýva v názvoch skupín


C A S S A N O V A

V dnešnom ponímaní symbolizuje označenie samoľúbeho a pôžitkárskeho zvodcu žien neschopného nadviazať trvalý vzťah, hľadajúceho stále nové erotické dobrodružstvá. Giovanni Giacomo Casanova, Chevalier de Seignalt, 1725 – 1798, bol všestranne vzdelaný „galantný“ hochštapler a šarlatán, ktorý o sebe vyhlasoval, že má alchymistické a kabalistické schopnosti. Vynikol však najmä ako diplomat, svojich súčasníkov prevyšoval inteligenciou a bohatstvom nápadov. V jeho Pamätiach, ktoré vyšli v neskrátenej podobe 1964 – 1967 v Berlíne (slov. 1989, 1990), vyniká okrem opisu jeho nestálych vzťahov asi s 200 ženami i opis jeho úteku z olovených komôr benátskych, z ktorých sa údajne dovtedy nikomu nepodarilo utiecť. Komory patrili benátskej inkvizícii a Casanova si tam mal odsedieť päť rokov za napísanie bezbožných spisov. Posledné roky života strávil ako knihovník na zámku Duchcov v Čechách, kde napísal aj Pamäti.

Vikomt

( lat. Vicecomes, miestdržiteľ ); šľachtický titul rozšírený v západnej Európe a dodnes používaný vo Veľkej Británii; je postavený medzi grófom a barónom, patrí k vyššej šľachte s právom zasadať v Hornej snemovni

Templári

Rytiersky rád založený v r. 1119 francúzskymi šľachticmi v Jeruzaleme počas križiackej výpravy. Bol zrušený v r. 1312 a jeho veľmajster J. Molay bol v r. 1313 upálený v Paríži.

Hefaistos

Lat. Vulcanus - z gréckej mytológie krívajúci boh ohňa a kováčskeho remesla; syn Dia a Héry


 

webygroup

dnes je: 15.12.2018

meniny má: Ivica

podrobný kalendár

Za obsah zodpovedá
Markepee, s.r.o.


912151

Úvodná stránka