Prechod na navigáciu vodorovná Prechod na navigáciu Hlavné menu
Historický šerm

Archív listov

Listy 1997

ÚVOD

Vážení šermiari, hudobníci, sokoliari ako aj ďalší priatelia histórie.

Za posledné roky vznikol na Slovensku rad skupín historického šermu, tanca, hudby a sokoliarstva. A keďže na Slovensku neexistuje jednotná organizácia ani časopis ( tak ako je to v Čechách ), ktorý by aspoň informatívne zjednocoval jednotlivé šermiarske skupiny, rozhodli sme sa na vlastné náklady začať vydávať občasník "Listy o historickom šerme" s periodizáciou aspoň dvakrát do roka, a to na začiatku ( apríl ) a na konci ( október ) sezóny. Považujeme za samozrejmé, že zo začiatku budeme veľmi podobný českým Šermiarskym listom, ktoré už majú určitú tradíciu, a ktoré je možné objednať aj pre potreby slovenských skupín historického šermu. No Šermiarske listy sa zaoberajú výlučne českým šermom a na Slovensku teda podobný informatívny plátok chýba.

Naším zámerom je teda vydávanie občasníka ktorý, by informoval najmä o jednotlivých šermiarskych podujatiach na Slovensku ( keďže sa bežne stretávame so skutočnosťou, že len z novín a časopisov sa dozvedáme niečo o podujatiach organizovaných na hradoch Slovenska, na ktorých by sa jednotlivé skupinu alebo jednotlivci mohli zúčasniť, keď už nie ako účinkujúci tak ako diváci ). Účasť na takýchto podujatiach je pre jednotlivé skupiny veľmi potrebná najmä z dôvodu získavania a výmeny skúseností, názorov ako aj v neposlednom rade získania kontaktov na výrobcov zbraní, zbroje a odevov. Chceli by sme do listov zaraďovať aj články o jednotlivých skupinách historického šermu, tanca, hudby, sokoliarstva príp. jazdectva, o histórii, o hradoch, zbraniach a odevoch dôb minulých.

Samozrejme, toto všetko nie je mysliteľné bez Vašej textovej podpory, zaslania materiálov o skupine, článkov najmä z miesta pôsobenia a podujatí Vami organizovaných, a pod.

Súčasťou "listov" by mal byť aj :

Plán šermiarskych akcií na sezónu ( v jarnom čísle ) a správy z nich ( jesennom čísle )

adresár skupín historického šermu, tanca, hudby, sokoliarstva príp. jazdectva na Slovensku,

katalóg literatúry dostupnej na Slovensku a týkajúcej sa historického šermu.

Privítame Vaše pripomienky, nápady, a kritiku prvého čísla "Listov o historickom šerme ".

Ivan Belička

 


Vytiahnuté z Internetu ( citácia )

 


MY A ONI

Je zbytočné sa zoširoka rozpisovať o tom, s akými ťažkosťami sa v posledných rokoch stretáva nekomerčná kultúra, ku ktorej nesporne patrí aj historický a scénický šerm. Chronický nedostatok prostriedkov, nedoriešená legislatíva v oblasti sponzoringu a neochota štátnej správy vyvolali ( a stále vyvolávajú ) v skupinách napätú atmosféru. Medzil'udské vzťahy sa zhoršujú a namiesto nadšenia nastupuje chladné počtárstvo. Ritieri sú nenápadne vystriedaní žoldniermi, živý kontakt s divákmi počas vystúpení komerčné orientovanými filmovačkami.


Mnohí zabúdajú, že najkrajšou odmenou šermiara je potlesk publika po vydarenom vystúpení, že krásné chvíle, ktoré zažívame na stretnutiach skupín su nezaplatitěl'né. Často sa stretávame s námietkou: "To je všetko pekné, ale bez materiálnych prostriedkov sa nedá nič dosiahnuť ". Iste, materiálne zabezpečenie je v historickom šerme nevyhnutné, ale dá sa získať aj nadšením pre vec, nielen ako protihodnota financií.

Nadšenie je práve vzácny poklad, bez ktorého niet skutečného a trvalého úspechu. Nedá sa kúpiť, zdediť či vyhrať a predsa nám leží na dosah ruky.

Konzumizmom ovládaná spoločnosť sa čoraz jasnejšie polarizuje na zmenšujúci sa tábor nadšencov a rastúcu masu bytostí ovládaných mamonom.Tento smutný proces zasiahol bohužial aj šermiarsku obec. Zrazu sú tu Oni a My, Zlato a Slovo, Komercia a Nadšenie. Oni majú svoje zlaté tel'a, ktorému sa klaňajú a ktoré ich privedie do záhuby a my sa musíme naučiť žiť tak, ako to vyslovil Vladimír Körner v Údolí včiel ústami rádového rytiera Armina von der Heide, aby sme "nezhromažďovali bohatsvo a preto mali len najcennejšie veci sveta ". Tak prežijeme a bude nám patriť budúcnosť.


Stano Valent Rád svätého Galahada

 

 

ŠERMÍŘSKÉ AKCE A ALKOHOL

Málokdy se nám - skupině přátel historického šermu - Albrechti - poštěstí, abychom mohli zůstat na společné akci i v noci.Obyčejně tomu zabraňuje ubytování mimo tábor, což je překážkou u starší poloviny skupiny ze zdravotních důvodů, u mladší části skupiny ( Hamrů) pro udržení videotechniky v dobrém stavu ( kamery jsou velmi citlivé na vlhko, prach apod. ).

Občas to však vyjde - a musím předem uvést, že se mi to velmi líbí. Prakticky po celou noc planou ohně, zpívá se, hraje se, povídá - i popíjí. Kdo mne zná, ví, že nejsem žádný puritán, ale přece jen bych chtěla napsat pár slov k tomu popíjení, slov varujících i odsuzujících. Přidávám se k těm, kteří to již učinili přede mnou.


Pokládám za samozřejmé, že po nácviku či bitvě si dá většina lidí nějaké to pivko ( zejména v letošním vedru ) , že při posezení s přáteli se popije trochu vína, že se jako "desinfekce" použije i něco ostřejšího. Nic proti tomu. Taky většina pořadatelů nikomu nic nezakazuje, předpokládají, že na akce jezdí dospělí a ti by měli vědět, jak se chovat, co dělat. Každý by měl znát míru i vhodný čas. To je důležité.

Když se pak stane, že při ukázkách před diváky musí šermující použít meče jako oporu před pádem ( pozor, před pádem vlivem alkoholu! ) , tak je to zdánlivá ostuda jeho a jeho skupiny. Zdánlivě. Diváci pak totiž říkají značně obecně - no, vidíte, to jsou ti šermíři. Jsem té zásady: před akcí žádný alkohol, a když k tomu dojde, pak musí skupina takového člena z veřejného vystoupení vyloučit. Poškozuje pověst všem šermířům. A pochopitelně není řešením, když na požadavek "prohibice" odpoví skupina odjezdem z akce!

A ještě horší je, když alkoholem ovlivnění lidé jdou do bitvy. Pak se stane - to v lepším případě - že se nekontroluje a nedodržuje scénář, to vidím dost často. Taková nekázeň může poškodit či zničit, dlouhodobou práci pořádající skupiny na scénáři, hudbě a pod.. A v tomto horším případě, což se bohužel také stává, je takový stav některých jedinců zdrojem úrazů během bitvy. Netvrdím, že všechny rozbité hlavy jsou výsledkem alkoholu, ale určité mnohé úrazy ano.

Někdy se jedná - i bez alkoholu - o zásadní nekázeň či dokonce odblokování zábran v agresivním chování. Někteří " taky šermíři " jdou do bitvy s odhodláním " já vám to ukážu " . A scénář nescénář, řeže to hlava nehlava. Útočí, kdy jemu se to hodí, kdy on chce - a nejraději si vybírá slabšího soupeře, aby vyniklo jeho "umění" .

Kdo jezdí na setkání, aby si vybil svou touhu po násilí a krvi, ten by se měl raději zařadit do jiné party, do jiné skupiny než k historickým šermířům.

Některé skupiny hlásají, že dělají tzv. "volný šerm" . Bohužel se to u některých projevuje tak, že se volně řežou a mlátí, bez ohledu na cokoliv. To by se možná dalo uplatňovat uvnitř té jisté skupiny, ne na společné bitvě. Vždyť je všeobecně známo, že volný šerm má svá pravidla, ta pak ve společných vystoupeních platí dvojnásob.

Každý účastník by si měl uvědomit, že bitva - to je hra. Hra na historii, kterou předvádí šermíři divákům. V ní se musí dodržovat především rytířská pravidla boje - na prvém místě brát ohled na soupeře. Dodržovat scénář, hrát v jeho rámci. Zdravé soupeření a soutěžení je dobré, vítané. Nesmí však přesáhnout meze slušnosti, ohleduplnosti, sebekázně.Jen tak budou šermířské akce tím, čím mají být: přátelským setkáním lidí stejně zaměřených, lidí majících v lásce historický šerm.


Bábí Jindra Albrechtová


História skupiny

CASSANOVA

spoločnosť veselých šermiarov z Banskej Bystrice

 


Počiatky historického šermu v Banskej Bystrici spadajú do rokov 1987 - 1990 a sú spojené s menami bratov Beličkovcov. ( organizovanie Pištom Beličkom hradných akcií spojených so šermom - Spišský hrad, Sklabiňa; šermovanie v Banskej Bystrici počas Happeningu 90 17.11.1990).

Niekedy v lete r. 1991 sa začalo na podnet Mira Beličku pravidelnejšie stretávanie niekoľkých priateľov v Románskej záhrade ( pri pamätníku SNP ). Už v lete 1992 mala táto skupina asi 10 - 12 členov a tí so svojimi ďaľšími priateľmi navštevovali zrúcaniny hradov na strednom Slovensku ( Šášov, Revište ). Na jeseň prvýkrát neoficiálne šermovali počas Kremnických gagov v medzibrání s krátkymi ukážkami.

Rok 1993 bol prvým prelomom v existencii organizovaného šermu v Banskej Bystrici.

V tomto roku spoločnosť už začala vystupovať pod názvom "Cassanova" a uskutočnila svoje prvé verejné vystúpenie na námestí v Banskej Bystrici 1. septembra 1993. Výsledkom tohoto vystúpenia, okrem toho, že sme sa dostali do povedomia města, boli 3 ( slovom tri ) zlomené kordy a jedna zlomená ruka počas štvorminútového vystúpenia.

Od septembra 1993 sa začala aj spolupráca s Regionálnym kultúrnym strediskom ( teraz Stredoslovenské osvetové stredisko ) ktoré recipročne poskytuje spoločnosti priestor na tréning a uloženie materiálu.

Trénovať začalo v sále 12 členov tzv - Stará garda ( Miro Belička, Ľubo Blaško, Jana Blašková, Ivan Belička , Dodo Stanko, Eugen Čunderlík, Jano Paulenka, Asen Almáši, Jožo Zachar, Mário Kováčik, Jaro Lovašš, Rasťo Vierik ) neskôr sa pridal Rado Nemček. Z týchto ľudí v súčasnosti aktívne šermuje 7 členo.

Celú zimu r. 1993-94 sa aktívne trénovala pohybová a neskôr kordová technika a začínali sa stavať prvé súboje. Do jari 1994 bol pripravený prvý 12 min. blok „Stratila som stratila“ .

V r. 1994 sa skupina naďalej formovala, nacvičovali sa súboje na tréningoch, aj na hradných akciách ( Revište, Šášov ). V lete hlavná časť členov bola na dovolenke v Bulharsku, kde sa taktiež zdokonalovali v šerme na zrúcaninách starobylého Nesebaru. V tomto roku bola spoločnosť aj oficiálne zaregistrovaná na Ministerstve vnútra ako spoločenská organizácia pod názvom „Cassanova - spoločnosť veselých šermiarov z Banskej Bystrice“ . V septembri bol zorganizovaný prvý konkurz ( neskôr aj v rokoch 1995, 1996) kvôli zvýšeniu počtu šermiarov v spoločnosti. V zime r. 1994-95 sme pripravovali nový program, v ktorom už boli zahrnuté dva tance ( choreografia J. Bartko ) a živá historická hudba.

Sezónu sme začali premiérov v apríli 1995, ktorá bola zároveň prvým vystúpením spoločnosti s väčším programom. V tomto čase vrcholili prípravy na kultúrne podujatie v réžii Mira Beličku „ Víkend na hrade Slovenská Ľupča“ spojeného s akciou „Noc hrôzy“. Okrem toho spoločnosť uskutočnila ďaľších 12 verejných vystúpení na rôznych podujatiach ( Oravský hrad, Pustý hrad, Červeník a iné ) a 3 voľné hradné stretnutia ( Šášov, Revište, Vígľaš ). Na konci roku odchádza zo skupiny M. Belička, čo bolo druhým prelomom, a v spoločnosti je vytvorený výbor v zložení Ivan Belička - predseda, Ľubo Blaško - vedúci šermu, Jaro Lovašš - pokladník, neskôr Jana Blašková. Už pod vedením tohoto výboru v zime r. 1995-96 bol pripravený 45 min. programový blok pod názvom „Krčma“ pozostávajúci z 20 min. divadelnej hry odohrávajúcej sa v krčme a ďaľších troch kratších jednoaktoviek. Premiérou programu bola v apríli 1996 úspešne zahájená sezóna počas ktorej spoločnosť účinkovala asi na dvadsiatich väčších alebo menších podujatiach. Na druhom ročníku kultúrneho podujatia „Víkend na hrade Slovenská Ľupča“ v máji 1997, ktorý sa uskutočnil už v réžii súkromnej agentúry, na dielčom podujatí „Noc hrôzy“ organizovanom Cassanovou - spoločnosťou veselých šermiarov, nešťastnou náhodou zahynul šermiar Eugen Čunderlík - Geňo. Táto udalosť silne psychicky poznamenala skupinu. Kvôli prekonaniu psychickej záťaže, ktorá mohla spôsobiť rozpad spoločnosti, sme nestornovali vopred dohodnutú akciu „Noc hrôzy na Oravskom hrade“, ktorá bola s veľkým úspechom zrealizovaná na konci júna 1996 . V tomto roku sme sa po prvýkrát zúčastnili aj podujatia na ktorom účinkovalo viacero slovenských, ale aj českých šermiarskych skupín - Rytierskych dní v Košiciach a tak sme sa dostali aj do povedomia šermiarskej verejnosti.

Rok 1996 priniesol pod vedením Ivana Beličku a Ľuba Blaška scelenie a skonsolidovanie spoločnosti najmä po ľudskej ale aj šermiarskej a divadelnej stránke. Ku koncu roku objednávame u súkromnej krajčírky ušitie kostýmov pre celú spoločnosť na základe vopred pripravených návrhov vytvorených profesionálnou návrhárkou zaoberajúcou sa danným obdobím a postupne začíname zaraďovať do programu aj rapírové ( nešportové ) čepeľe. V zime r 1996-97 začíname vytvárať program pod názvom „Žoldnérov príbehi, bitki a pitki“ zahŕňajúci v sebe historickú hudbu, tanec, sokoliarstvo a barokový šerm s rôznymi zbraňami ( kord, dýka, katovský meč, katana, partyzána, fakľa, prípadne plášť, lano svietnik či kutáč ) spojeného do jednoliateho divadelného celku s použitím oproti minulosti viacerých kulís ( stôl, lavice, pozadie a iné ). Premiéra bola uskutočnená ako tradične v apríli a zahájila sezónu v ktorej sa uskutočnilo asi 20 vystúpení. V tomto roku sme sa zúčastnili aj na 1. Festivale historického šermu, ktorý sa uskutočnil na Spišskom hrade a kde sme získali Cenu za kolektívny divadelný výkon, taktiež sa nám podarilo vydať s pomocou sponzorov plagát Cassanova - spoločnosť veselých šermiarov. Tretím prelomom v kvalitatívnom raste spoločnosti čo sa týka šermu je október 1997, keď všetci šermujúci členovia sa zúčastňujú šermiarskej " talianskej " školy na Ľupčianskom hrade, ktorú vedenie spoločnosti zorganizovalo v spolupráci s "Tovarišstvom starých bojových umení a remesiel."

 

Cassanova - spoločnosť veselých šermiarov z Banskej Bystrice má v súčasnosti 24 členov ( účinkujúcich 20 ), ktorí sa zaoberajú výlučne obdobím baroka ( rokmi 1620 -1700 ). Členovia sú rozdelení do troch zložiek - šermiarsko divadelná - (17 členov), hudobná - (5 členov), a sokoliarska - (1 člen - šéf sokoliarskej skupina Bavon).

Krédo spoločnosti : „ Máme radi staré hrady a mladé dievčatá“.

 

Ivan Belička

 


Bavon

Sokoliarska skupina z Banskej Bystrice

 

Sokoliarska skupina BAVON z Banskej Bystrice vznikla v júli roku 1996. Svoj názov si zvolila podľa mena flanderského sokoliara sv. Bavona, vlastným menom Allowin Bavo (Baff). O ňom koluje legenda zo 7. storočia, podľa ktorej bol nevinne odsúdený na smrť obesením, pretože bol neprávom považovaný za zlodeja vzácneho bieleho sokola poľovníckeho. V čase popravy priletel na brvno šibenice zatúlaný sokol, čím dokázal jeho nevinu. Na pamiatku tejto udalosti bola gentská katedrála v Belgicku pomenovaná podľa sv. Bavona. V gentskej katedrále sú uložené aj jeho pozostatky a sokoliari ho považujú za svojho patróna. Zomrel 1. 10. 655 v Gente a deň 1. 10. sa slávi ako deň sv. Bavona.


Skupina BAVON sa zaoberá ukážkami sokoliarskeho lovu a výcviku. V letnej sezóne r. 1996 a 1997 sa prezentovala ukážkami pri kaštieli vo Svätom Antone. Zúčastnila sa dvoch ročníkov slávností na Spišskom hrade, tiež dvoch ročníkov MDD pre policajný zbor v Žiari nad Hronom. Sokoliari BAVON sa zúčastňujú pravidelne jednotlivých ročníkov poľovníckych slávností v rámci Dní sv. Huberta vo Svätom Antone. Nedávno sa sokoliari zúčastnili otvorenia rekonštruovaného Námestia Štefana Moyzessa v Banskej Bystrici so svojím zaujímavým programom.


Vystúpenie skupiny trvá 20 - 30 minút a je vedené v historickom duchu. Pri vystúpení členovia skupiny prezentujú problematiku z histórie sokoliarstva, ale aj zo súčasnosti, pričom kladú dôraz aj na ochranu dravcov. Vystúpenie je sprevádzané dobovou historickou hudbou skupiny Bavon-bent.


Sokoliari spolupracujú so spoločnosťou veselých šermiarov CASSANOVA z Banskej Bystrice a vedú aj záujmový útvar Klub ochrany pernatých dravcov pri Junior - centre voľného času v Banskej Bystrici.


Sokoliarska skupina BAVON robí aj humanitné vystúpenia pre materské, základné, stredné a vysoké školy, ako aj pre školy so zdravotne postihnutými žiakmi.

 

 

Paľo Michal


Šermiarsky cech turčiansky

Na severe stredného Slovenska v oblasti ktorej pre jej krásu hovoria "Turčianska záhradka", sa nachádza množstvo historických pamiatok z rôznych období. Nakoľko cez Turiec prechádzala v stredoveku stará obchodná cesta do Poľska, strážili ju tri hrady: Zniev, Blatnica, Sklabiňa. Všetky tri sú však už v ruinách, no posledný sklabinský, najbližší k Martinu sa stal miestom stretávok niekoľkých ľudí, ktorým sa história stala koníčkom. Slovo dalo slovo a tak vo februári 1997 bol cez Koordinačné centrum v Martine zaregistrovaný na Zväze mladých na Slovensku subjekt - Šermiarsky cech turčiansky. Spočiatku bolo treba okolo vzniku cechu vyriešiť značné množstvo rôznych administratívnych otázok, či už sa to týkalo samotnej registrácie cechu a jej členov, otvorenia účtu, tvorby stanov, pečate, kroniky, zháňanie miesta na skúšanie.... Práce bolo dosť, ale spoločnými silami sa to všetko zvládlo.

Každý týždeň teda trénujeme v martinských kasárňach. Stálu scénu by sme chceli mať na hrade Sklabiňa, no zatiaľ sú v riešení vlastnícke vzťahy, a až po ich doriešení začneme pracovať na oprave niektorých častí hradu. Členovia cechu začali pracovať na vytváraní kostýmov a zbroje. Nie každý má možmosť pracovať v dielni, a tak niektorí robili a zatiaľ aj teraz robia v pivnici, či garáži. V blízkom čase však už budeme mať pár kilometrov od Martina dielňu. V súčastnosti na nej prebiehajú rekonštrukčné práce. Cech má teraz 13 stálych členov, ktorí sa zaujímajú o historický šerm a vlastne všetko, čo s tým súvisí, t.j.záujem o dobu stredoveku po stránke života, odevu, výzbroje, techniky boja ale aj o historické pamiatky, ich ochranu, spestrenie života na nich a ich lepšie zachovanie pre daľšie generácie. Pri zhotovovaní niektorých častí zbroje pomáhali, ale aj pomáhajú i kamaráti. Po niekoľkých mesiacoch práce mal teda každý člen svoj kostým. Chyba však bola, že na jar pred vytváraním kostýmov sa akosi pozabudlo na to, že stredovek, ako taký, to je široký pojem a tak sa kostýmy dosť časovo odlišovali, čo vytvorilo problém pri následnom vystúpení so scénkou. Po stránke vyhotovenia bol jeden lepší, iný o niečo horšie spracovaný, každý však robil podľa svojich možností a hlavne s veľkou chuťou.

Prišiel jún a s ním i pozvánka na Festival skupín hist.šermu na Spišský hrad. Spočiatku sme mali ísť len ako "diváci", priučiť sa , poobzerať. Napokon sme ale predsa dali dohromady scénku z obdobia husitských vpádov. Vystúpenie na Spiši bolo vlastne naše úplne prvé, priamo zo skúšobného pódia sme vhupli pred odborníkov. Šok aj pre nás a isto aj pre nich. Účasť na festivale však bola zdrojom množstva poznatkov a skúseností do budúcna pre všetkých. Po slovenskej "premiére" sme začali pripravovať uvedenie cechu do činnosti, tu v Turci nevedel totiž o nás okrem našich známich nikto.

Na hrade Sklabiňa sme pripravili Hradné hry. Akcia takéhoto druhu sa konala v Turci prvýkrát a mala veľký úspech i napriek tomu, že my, ako organizátori sme došli na rôzne "chyby " z ktorých sa poučíme pre organizovanie ďaľších akcií.

Čo sa týka činnosti cechu na verejnosti, vystupovali sme pri oslavách v obci Turany, ako protislužbu za možnosť trénovania bolo nedávno vystúpenie v kasárňach a posledná akcia bola pozývačka mestom a vystúpenie pri akcii 4.10.97 v Žiline na Fitnes víkende.

Druhý víkend v októbri strávilo 9 členov cehu v Prievidzi na škole šermu zameranej na základné postoje z obdobia gotiky.

Čo teda bude ďalej? V pláne je niekoľko vystúpení, hodiny trénovania, vytváranie nových kostýmov a následne nového programu. Plánov je veľa, chuti tiež dosť,ale času málo a tak sa všetko nedá zvládnuť naraz.


Za Šermiarsky cech turčiansky Iveta Vaňová

Hrad Ľupča


Hrad Ľupča stojí v údolí Hrona nad obcou Slovenská Ľupča asi 10 km východne od Banskej Bystrice. Postavili ho za vlády Arpádovcov v 1. polovici 13. storočia. Bol majetkom uhorských kráľov, ktorí ho často navštevovali. Neskôr ho prenajímali, alebo dávali do daru svojim vazalom - veľmožom. Tak už v 14. storočí ho od Anjouovcov dostáva majster rytier Donč, ktorý sa pričinil o rozvoj hradu aj obce. V 15. storočí ho na krátky čas získava husita Ján Jiskra. Na prelome 15. a 16 stor. bol na hrade známy rod lúpežných rytierov Dociovcov. Väčšie stavebné úpravy sa uskutočňovali až v 2. polovici 16. stor., keď hrad dostal do zálohy banskoštiavnický mešťan Pavol Rubigal (bašta pri hlavnom vchode a štvorcová bašta s rytierskou sieňou a kamenným portálom); a v 17. stor. Gašpar Tribel, poľský šľachtic, banskobystrický mešťan a vojvodca, ktorý ho taktiež ubránil pred dobytím Bočkayovským vojskom (zastrešil schodište na hrad). Počas ďalších stavovských povstaní hrad získava rodina Seči (Szecsi) a neskôr ženbou s Máriou Seči, známou Muránskou Venušou, palatín František Vešeleni, neskorší vodca magnátskeho hnutia v polovici 17. stor. V 18. stor. hrad preberá pod svoju správu Kráľovská komora v Banskej Bystrici, ktorá vymenúva kastelánov spomedzi svojich úradníkov. Až poslanec Egid Lehotský sa pričinil o renováciu chátrajúceho hradu a zriadenie Výchovného ústavu arcivojvodkyne Gizely. Posledné stavebné úpravy sa uskutočnili pri rozširovaní ústavu v rokoch 1886 - 1887 (prístavba od gotického hradu po 700 ročnú Lipu kráľa Mateja). Po roku 1918 sa hrad stáva majetkom štátu. Bol v ňom zriadený štátny sirotinec a po II. svetovej vojne boli v ňom ubytované mníšky Ústrednej charity.

ib

 

 

 


Hrad Ľupča

 

Povesť o Ľupčianskom hrade


Hradný kastelán Selecký žil blaženým životom na utešenom ľupčianskom hrade, z ktorého je čarokrásny výhľad na bystrooký Hron.

Selecký často presedel dlhé hodiny podvečer v zámockej záhrade so svojou mladou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave; snovali plány do budúcnosti. Predstavovali si, aké asi bude ich dieťatko. Všetky ich rozhovory sa krútili okolo neho. Naisto čakali syna.

Mladá matka už i chystala drobnú výbavu, každý kúsok vyhotovovala s veľkou láskou. Pri radostných prípravách blížila sa ťažká hodina.

Mladá žena dala život utešenému synčekovi, ale pritom len ťažko ju zachránili. Keď vstala z postele, bola už len tieňom bývalej životom kypiacej ženy a od tých čias stále chorľavela.

Nemohla zmôcť všetku robotu v domácnosti, preto si zavolala k sebe sesternicu Veronku, ktorá bola od útleho detstva sirotou a žila striedavo pri rodine. Veronka bola dievčina ako z ruže kvet. Bola ozajstná krásavica.

Bola veselá, jej život bol samý žart a smiech. Keď sa presťahovala do rodiny Seleckých, v poslednom čase takej smutnej, celý dom ožil. I mladá pani kastelánka v jej spoločnosti trochu okriala.

Keď sa okolití páni dozvedeli, aký hosť zavítal na ľupčiansky hrad, všetka mládež z okolia sa hrnula na hrad. Zábava sa usporiadala za zábavou a krásna Veronka bola vždy hviezdou, okolo ktorej sa krútila celá spoločnosť. Každého očarila, ale mladíci darmo jej ponúkali srdce i ruku, ona sa im len vysmiala a odmietla. Začalo sa o nej povrávať, že je bez srdca.

Ale v skutočnosti Veronka preto odmietala pytačov, lebo zahorela hriešnou láskou k svoju hostiteľovi Seleckému. Selecký jej lásku opätoval a svoju chorú ženu celkom zanedbal. Pani kastelánka tušila, čo je vo veci, a veľmi trpela; cítila, že ona, chorľavá, nemôže závodiť s krásnou a zdravou Veronkou. Celé noci prebdela a prelievala horké slzy. Jej jedinou útechou bol synček, ktorý nechtiac bol na vine jej chorobe, a tak aj tomu, že stratila lásku svojho manžela.

Často si vrúcne želala, aby sa jej vrátilo zdravie a s ním i manželova láska ...

Na hrad prišlo na návštevu hradné panstvo. Hradná pani ešte zo starých čias mala rada svoju kastelánku. Veď po dlhé roky, ešte za dievčaťa, bola jej vernou spoločnicou a potom, keď sa ona vydala za ľupčianskeho hradného pána, zoznámila svoju spoločnicu s mužovým driečnym kastelánom. Toto manželstvo bolo čiastočne jej dielom a preto sa vždy tešila, keď sa mohla s manželmi pozhovárať.

Môžeme si predstaviť, aké bolo teraz jej prekvapenie, keď svoju milú Marišku našla utrápenú, ubiedenú. Darmo sa jej vypytovala, čo ju trápi, Mariška sa vyhovárala len na chorobu. Tá ju vraj tak kántri.

No hradná pani mala bystré oči, zbadala, že pomer manželov nie je taký srdečný a úprimný ako minulého roku, keď bola na hrade.

Nedalo jej to pokoja, i rozhodla sa zistiť, čo je tomu na vine. Raz podvečer, keď bola na prechádzke v hradnej záhrade, začula šepot spoza orgovánového kríčka. Tíško sa prikradla ku kríčku a zazrela za ním Veronku v objatí Seleckého. Prikrčila sa a započúvala, o čom sa zhovárajú.

Verona naliehala na kastelána, aby zavraždil svoju ženu a vzal si ju. Hrozila, že ak jej žiadosti nevyhovie, odíde odtiaľto. Selecký nechcel ani počuť o krutom čine. Jeho žena bola už len troska niekdajšej Marišky, ale mal s ňou súcit, a ešte v ňom vždy ostávalo trochu starej lásky. Prehováral Veronu, aby trpezlivo čakala, veď Mariška to už vraj tak dlho nevydrží. A je taká dobrá. Hoci vie o ich láske, trpezlivo všetko znáša a neprekáža im.

No Verona sa s tým nechcela uspokojiť a vyhlásila, že ak Selecký neodstráni svoju ženu, odstráni ju ona.

Keď to hradná pani počula, schytil ju strašný hnev. Vrátila sa do hradu a hneď poslala hradného sluhu s príkazom, aby predviedol pred ňu Veronu.

Keď Verona vkročila do jej komnaty, ani ju neprivítala, len pozrela na ňu príkro a bez dlhých rečí jej zradila, že počula jej rozhovor so Seleckým.

Za nevďačnosť, s ako sa preukázala k pani kastelánke, ju vraj dá uväzniť na hradnej veži. Verona sklonila hlavu a dala sa bez odporu odviesť do väzenia. Ale nevydržala v ňom dlho. Výčitky svedomia ju zožierali, po nedlhom čase zblaznela.

Raz ju schytila zúrivosť a vyskočila cez oblok do priepasti a zabila sa.

Ale jej duša ani na onom svete nenašla pokoja. Za mesačných nocí chodí kvíliac okolo hradu a hľadá svojho milého.

ib


 

webygroup

dnes je: 15.12.2018

meniny má: Ivica

podrobný kalendár

Za obsah zodpovedá
Markepee, s.r.o.


912128

Úvodná stránka