Prechod na navigáciu vodorovná Prechod na navigáciu Hlavné menu
Historický šerm

Články

Choroby v stredoveku (január 2001)

Tento krátky príspevok je venovaný liečbe a starostlivosti o chorých v období stredoveku. Ide o zložitú pomerne obsiahlu tému, ak si uvedomíme, že budeme hovoriť o období, ktoré trvalo zhruba 1000 rokov na takom rozsiahlom a rozličnými zvyklosťami ovplyvnenom území ako je Európa. Preto sa v tomto článku obmedzím iba na popis najtradičnejších postupov pri liečbe a o najcharakteristickejšie zvyklosti v starostlivosti o chorých a zranených, ktoré sa dajú zovšeobecniť na územie celej Európy, alebo aspoň jej väčšej časti. Jednoducho povedané, nebudem sa zaoberať oblastnými špecialitami.
Čo sa dá vo všeobecnosti povedať o vzťahu stredoveku k chorým, zraneným, telesne, či duševne postihnutým? Tento vzťah kolísal na pomedzí odmietania a obetavej starostlivosti. Aby sme to mohli v plnej miere pochopiť, musíme si uvedomiť ambivalentnosť stredoveku. Išlo o obdobie, keď ľuďom nerobilo ani najmenšie problémy pozabíjať tým najbrutálnejším spôsobom nepriateľov na hradbách a potom sa ísť spokojne modliť do chrámu. Takto sa to stalo podľa opisov kronikárov napríklad počas prvej krížovej výpravy pri obliehaní Jeruzaléma. Keď si uvedomíme rozdielnosť uvažovania a chápania stredovekého človeka oproti dnešnému, môžeme následne pochopiť aj jeho vzťah k chorým. Ale aby som bol konkrétnejší uvediem príklady jednotlivých postupov liečby, či skôr starostlivosti o chorých:
Najstrašnejšou chorobou stredoveku, aspoň čo sa týka počtu obetí, ktoré má na konte bol mor. Musíme si ale uvedomiť, že slovom mor (lat. pestis) sa v stredoveku označovala takmer každá väčšia epidémia. Keď napríklad budúci nemecký cisár Fridrich Barbarosa tiahol na Rím bolo jeho vojsko postihnuté „morom“ a tak musel od Ríma odtiahnuť. Dnešní historici sa však zhodujú na tom, že nešlo o mor, ale o maláriu. Ale vráťme sa späť k naozajstnému moru. Ten trápil Európu od polovice 14.storočia po ďalšie mnohé storočia. Ako sa táto choroba v tých dobách liečila? No na dnešné merítka išlo o pomerne úbohé prostriedky. Používalo sa najmä vykurovanie domov, kde boli postihnutí zmesou rôznych bylín, či kadidlom. Veľké úspechy sa od toho zrejme očakávať nedali. A tak sa väčšina ľudí pred touto nákazou snažila brániť útekom najlepšie niekam ďaleko od ostatných ľudí. To už mohlo mať istý úspech, najmä ak si uvedomíme, že mor je vlastne choroba krýs, ktorú na človeka prenášali blchy a preto je mor do značnej miery choroba z nedostatočnej hygieny. Keď sa niekde objavil mor ľudia zabúdali na spoločenské zväzky, na zákony, na kresťanské milosrdenstvo, jednoducho na všetko. A keďže táto, ako aj mnohé ďalšie nákazy bola pre vtedajších ľudí v podstate neliečiteľná, chápali ju ako Boží trest za ľudské hriechy a snažili sa vyprosiť si odpustenie. Preto vznikali rôzne flagelantské hnutia. Aj toto je jedna z tvárí stredoveku.
Ďalšou hroznou chorobou stredoveku bola lepra. Tá síce nemala taký prudký priebeh ako mor, ale prebiehala o to hroznejšie. Pre postihnutého touto chorobou nebolo iného východiska iba čakať na pomalú smrť, s najväčšou pravdepodobnosťou v odlúčení od ľudskej spoločnosti. Postihnutí leprou sa väčšinou potulovali krajinou vo svojich roztrhaných šatách s rapkáčmi, či klepotačkami, ktorými museli podľa nariadení upozorňovať na svoju prítomnosť. Táto choroba sa nevyhýbala ani bohatým a šľachte. Postihnutí leprou boli napríklad Václav, syn Jána Luxemburgského s jeho druhou ženou, ale tiež škótsky kráľ Robert Brouce. Snáď aj preto, že pred touto chorobou si nemohol byť istý nik, začali sa pomerne rýchlo po celej Európe budovať leprosáriá. Do týchto zariadení boli chorí internovaní. Leprosáriá boli rôzne vybavené, niektoré mali iba to najnutnejšie vybavenie, iné boli pomerne luxusné. Záviselo to od štedrosti mecenáša, ktorý takéto zariadenie zriadil. Správanie voči malomocným bolo kombináciou posvätnej hrôzy a strachu, ktorý bol voči chorým pociťovaný. Ľudia sa stránili postihnutých touto chorobou a svoju starostlivosť o nich prejavovali modlidbami a maximálne poskytnutím peňazí, alebo jedla pre leprosárium. S o to väčščou úctou musíme hľadieť na úprimnú snahu niektorých jedincou, ktorí sa o takto postihnutých starali v spomenutých leprosáriách. Išlo väčšinou o mníchov, či mníšky. Chorým však okrem duchovnej útechy v ich trápení veľmi pomôcť nemohli.
Okrem vyššie spomenutých chorôb sa vo veľkom o postihnutých v tom najširšom slova zmysle starali najrôznejšie vojny a ozbrojené nepokoje. Ľudia trpeli nedostatkom potravín a rôznymi epidémiami, ktoré vždy sprevádzali každé vojnové ťaženie ako verní druhovia. Následkom toho vzrastal počet zdravotne postihnutých v tom najširšom slova zmysle. Najťažšími následkami však vždy trpeli zranení v týchto feudálnych vojnách. Chirurgická a vôbec všeobecná zdravotná starostlivosť o týchto zranených bola na veľmi nízkej úrovni. Bolo tomu tak preto, že vedomosti týkajúce sa ľudského tela, ktoré mali napríklad starovekí Gréci, či Rimania boli z väčšej časti zabudnuté. Preto sa na nejaké odvážnejšie chirurgické zákroky nik neodvažoval. Samozrejme existovali určité výnimky nemecký historik Dieter Breuers napríklad spomína chirurgické odstraňovanie močových a ľadvinových kameňov už v 14.storočí. Taktiež existujú správy o úspešných amputáciách. Takéto správy sú však absolútne ojedinelé a takúto starostlivosť, či skôr služby si mohli dovoliť iba ľudia z najvyšších vrstiev spoločnosti. Ak ste boli menej zámožný mohli ste dúfať iba v bolestivé umieranie, prípadne na hrozný život kaliky, ktorá je odkázaná na milosrdenstvo ostatných ľudí. Ťažko povedať čo je horšie.
Nie všetky choroby v stredoveku boli epidémie, poprípade zranenia z vojen. Aj vtedajší ľudia trpeli „bežnými chorobami“, tak ako my dnes. Ľudia vtedy však nemohli len tak zájsť do lekárne a kúpiť si liek. Boli odkázaní na „babky korenárky“, ktoré sa vyznali v liečivých bylinách, či na mníchov vyznajúcich sa v umení liečiť. Existovali aj lekári, ktorí študovali medicínu na vtedajších univerzitách. Samozrejme už v týchto dobách existovali akési receptúry na lieky. Nešlo len o recepty a la... z čiernej ropuchy vezmi srdce..., poznáme aj omnoho serióznejšie recepty, ktoré boli naozaj účinné. S takýmito receptúrami sa môžeme stretnúť aj dnes v najrozličnejších knižkách o liečivých rastlinách.
Okrem liečivých rastlín mali stredovekí lekári aj iné obľúbené postupy liečby, najviac rozšírené boli: klystír a púšťanie žilou. Klystír bol považovaný za určitý všeliek. Doktori ho predpisovali pri zápche, aj pri hnačke. Platil za účinný proti nechutenstvu, aj proti zlému tráveniu. Čo je na tom najčudnejšie ľudia sa takýmto postupom podriaďovali dobrovoľne a pomerne často. Inou, o trochu znesiteľnejšou formou liečby bolo púšťanie žilou. Toto sa praktikovalo ešte donedávna. Zmysel tohto postupu spočíval v tom, že vtedajšia lekárska veda bola presvedčená o tom, že mnohé choroby sú spôsobené tým, že krv sa v tele nesprávne mieša s hlienom a so žlčou, čím sa „pokazí“ a treba ju z tela vypustiť. Preto ľudia podstupovali túto procedúru.
Na záver by som rád poznamenal, že by sme nemali posudzovať príliš prísne pre nás nezvyklé, niekedy až šarlatánsky znejúce postupy liečby chorých ľudí. Veď koniec - koncov moderné medicínske postupy sa začali používať iba pred niekoľkými desaťročiami. A naše dnešné moderné postupy v medicíne sa našim potomkom budú tiež zdať veľmi primitívne. Ak by sa niekto chcel o tejto tematike dozvedieť viac odporúčam mu práce Jacquesa Le Goffa, prípadne spomínaného Dietra Breuersa.

Juraj Janza
Rád svätého Galahada
 


 

webygroup

dnes je: 15.12.2018

meniny má: Ivica

podrobný kalendár

Za obsah zodpovedá
Markepee, s.r.o.


912078

Úvodná stránka